ZVOLEN. Tretí regionálny klub „parkinsonikov" vzniká vo Zvolene. Účasť na otvorení prisľúbil Peter Valkovič z Dérerovej nemocnice na bratislavských Kramároch, neurológ, ktorý sa na Parkinsonovu chorobu špecializuje.
OTVORENIE KLUBU
- Štefánikova ulica Zvolen (priestory klubu dôchodcov)
- Priestory klubu "parkinsonikov" poskytlo mesto
- Oficiálne otvorenie bude 17. septembra o 10. h.
Ján Krnáč
Klub má pomôcť nielen samotným pacientom, ale aj ich rodinám pochopiť blízkeho s týmto ochorením a vedieť mu pomôcť. Okrem stretávok plánuje aj spoločné výlety či pravidelné diskusie s pozvanými neurológmi.
Vznik klubu inicioval Ján Krnáč zo Zvolena, ktorému Parkinsonovu chorobu diagnostikovali pred piatimi rokmi. Kým v Čechách takéto kluby už pred dvanástimi rokmi zriaďovali neurológovia, na Slovensku ich zakladajú samotní pacienti. Jeden je v Košiciach a druhý v Liptovskom Mikuláši. Bratislavský po smrti svojho predsedu koncom minulého roka nateraz oficiálne nepracuje.
Zvolenský klub má zatiaľ len necelé dve desiatky neoficiálnych členov. Ján Krnáč sa pri získavaní ďalších členov spolieha práve na neurológov.
„Snažím sa ich osloviť, aby svojich pacientov s Parkinsonovou chorobou informovali o existencii klubu," povedal. „Mám síce skúsenosť, že mladší do takýchto klubov nechcú vstupovať. Parkinsonova choroba je nevyliečiteľná, časom sa jej prejavy zhoršujú, mladší to prijímajú ťažšie a uzatvárajú sa do seba. No v klube, medzi sebou, sa ľahšie zdôveria aj keď neznámemu, ale s rovnakým údelom. Ani blízkym sa nezdôveria do takej miery s tým, čo prežívajú."
Pochopenie v rodine je najdôležitejšie a to často nenachádzajú. Ich depresívne stavy sa tak znásobujú. „Naučil som sa povedať na rovinu: mám parkinsona. A uľavilo sa mi. Mnohí si totiž pre prejavy tejto choroby myslia, že sme dementi alebo pod parou."
Prvé príznaky choroby sú nenápadné, často sa dávajú do súvisu s vekom, únavou či zamestnaním. Prvým častým príznakom je trasenie a objavuje sa zväčša na ruke. Môže sa pridružiť aj nesúvislá reč.
Takýto scenár sa odohral aj v živote Jána Krnáča. „Že niečo nie je v poriadku, spozorovala manželka. Ja som príznaky pripisoval vyčerpanosti, stresu. Štyridsať rokov predtým som nevedel, čo je návšteva lekára, vôbec som nebýval chorý. Do nemocnice som chodil štyrikrát do roka - darovať krv, za čo som získal zlatú Jánskeho plaketu. O to väčší to bol šok, keď mi chorobu diagnostikovali," priznal.