Časť Krupiny je bez pitnej vody

KRUPINA. Časť krupinských lazov, ktoré obklopujú mesto z každej strany, je dodnes bez prívodu pitnej vody. Krupinská samospráva postupne vodovody buduje, no keďže ide o finančne náročnú investíciu, nedokáže pitnú vodu dotiahnuť naraz na všetky lazy. Skeptickí sú ľudia na Horných Kopaniciach, najmä starší neveria, že sa prívodu pitnej vody ešte dočkajú.

Pripravujú projekt

Vodojem, ktorý oddeľuje Dolné Kopanice od Horných, Hornokopaničiarom nepomohol. „Musíme tam inštalovať čerpadlá, ktoré budú vodu tlačiť hore na samý vrch lazov, tam postaviť vodojem a druhou stranou sa bude voda vracať," povedal vodohospodár Mestského podniku služieb Krupina František Mráz.

„Potrebujeme postaviť asi trojkilometrové hlavné potrubie a k nemu pavučinové prípojky, ktoré dovedú vodu k usadlostiam. Tie sú na Horných Kopaniciach rozťahané, preto je projekt finančne náročný." Vodovod si podľa Mráza vyžiada okolo 498-tisíc eur. Konkrétna suma vyplynie z projektovej dokumentácie, ktorú pripravujú. Peniaze chcú získať z európskych fondov.

Na vlastných traktoroch

Pitnú vodu si ľudia na Horné Kopanice dovážajú sami zo Šuminy. Nazývajú tak miesto, na ktorom stojí vodojem medzi Hornými a Dolnými Kopanicami. V cisternách na vlastných traktoroch alebo vetrieskach.

„S cisternou, do ktorej vojde 3-tisíc metrov kubických, sa na jeseň otočíme osemkrát, to nám vydrží na celú zimu," hovorí Mária Mikulčíková. „No boli časy, keď sme chodili aj každý mesiac, to sme chovali 5 - 6 kráv. Teraz už máme len teliatko a dve prasiatka. Tí, čo majú statok, potrebujú vody oveľa viac."

Za kubík vody platia 83 centov (25 korún). K tomu, dodáva Mária Mikulčíková, si musia pripočítať náklady na naftu. Na Horných Kopaniciach býva 75 rokov. Ako malá nosila vodu vo vedrách z neďalekého jarku, no dnes je už vyschnutý. „Bolo by krásne otočiť kohútikom v kuchyni, z ktorého by išla pitná voda, no ja sa toho určite nedočkám," dodala.

Prútikári nepomohli

Pavel Lopušník má v okolí domu štyri vrty, jeho snaha bola márna. Objednal si firmu, ktorá sa špecializuje na vyhľadávanie vody. „Prišli so svojím odborníkom, prútikárom, urobili prieskum. Po neúspešnom hľadaní sa firma rozhodla urobiť na vlastné náklady ďalšie dva vrty. Jeden 85-metrový, druhý má 124 metrov.
Do toho za deň natieklo asi dvesto litrov vody. „Keď som si spočítal náklady na energiu, ktorá by vodu z tej hĺbky dostala, vyšla by ma draho, neoplatí sa ju odtiaľ čerpať."

Neskôr zdroj vody hľadali dvaja prútikári nezávisle od seba, obaja označili rovnaké miesto. Vrt hlboký okolo 80 metrov priniesol len pár centimetrov vody. „Investoval som do toho veľa času a peňazí, 1500 korún za meter vrtu. Každý tu dúfa a sníva, že mesto raz urobí hlbinný vrt. Pitná voda by zvýšila nielen hodnotu lokality, ale hlavne by zvýšila životnú úroveň ľudí."

Sneh roztápali lampami

Ľudia na Ficbergu, ďalších krupinských lazoch, si už vydýchli, katastrofálne podmienky bez vody sú pre nich minulosťou. „Pôvodný vodovod ešte z čias druhej svetovej vojny slúžil šiestim domácnostiam," povedal František Mráz.

„Keďže sa na Ficberg začali vracať ľudia, ktorí skúpili a zrekonštruovali staré domy, prestavali sme celý vodovodný systém."

Doteraz si tam ľudia vozili vodu na traktoroch v cisternách zo Švábu, na ktorom vyviera prameň. V zime, keď sa nedalo kopcom prejsť, si hádzali sneh do studní a roztápali ho lampami, aby mali vodu. „Vodovod, ktorý je pre mnohých samozrejmosťou, vedia títo ľudia naozaj oceniť," dodal Mráz.