Článok pokračuje pod video reklamou
DETVA. Program Podpolianski rozkazovači na blížiacich sa Folklórnych slávnostiach pod Poľanou, ktoré sa konajú od 9. do 12. júla v Detve, si návštevníci budú môcť pozrieť v nedeľu dopoludnia. Rozkazovači z Podpoľania však vôbec nebudú iba programom do počtu. Predstavia sa interpreti z domáceho regiónu, ako hostia vystúpia tanečníci z Moravy.
Ich slovácky verbuňk, ako tanečný prejav, je zapísaný v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Zaradili ho v roku 2005, keď sa tejto pocty dostalo aj našej fujare.
„To nás inšpirovalo, veď naše rozkazovačky sú tiež takým svojráznym prejavom. Ide skutočne o zaujímavé spojenie spevu, hudby a tanca. Týmto podujatím, aj prehliadkou Podpolianski rozkazovači, ktorú sme v Detve organizovali už druhý rok, chceme dostať do pozornosti práve rozkazovačky," vysvetlila programová riaditeľka slávností Anna Ostrihoňová.
Nejde iba o nacvičené vystúpenie, spevák obyčajne tvorí priamo na pódiu a jeho vystúpenie je plné emócií. „Keď bol spevák zaľúbený, spieval si o frajerke, keď bol nahnevaný, spieval úplne inak. Piesní, ktoré sa viažu k rozkazovačkám, je veľmi veľa."
Komisia sedí v Paríži
Zapísať niečo do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva nie je jednoduché. Nestačí, že to niekto chce na národnej úrovni. „Najprv musia všetko preskúmať a zdokumentovať etnochoreológovia. Pripravia tiež charakteristiky a odôvodnenie - aby komisia, ktorá všetko posudzuje, mohla skonštatovať: áno, tento prejav je taký pozoruhodný, že si zaslúži byť zaradený v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO."
Komisia sedí v Paríži. Ešte skôr, ako sa žiadosť dostane k nej, posúdi ju komisia u nás.
Išlo o život
Za podporou rozkazovačiek nie je iba snaha dostať ich do UNESCO. To môže aj nemusí vyjsť. „Je to veľmi zaujímavý prejav a my nechceme, aby rozkazovači časom splynuli v nejakej uniformite. Aby sa nespievalo napríklad päť známych pesničiek a dosť. Musíme tiež podporovať lokálne rozdiely, ktoré v regióne vždy existovali," dodala Ostrihoňová. Hrochoťania napríklad spievali rozkazovačky tak, že skákali do muziky - ešte neskončil jednu a už si spevák rozkazoval druhú.
Dôležitá je pri rozkazovačkách tiež súhra muziky a spevákov. „Predstavte si, aké ťažké to muzikanti v minulosti mali. Tam niekedy stál spevák pri muzike i s nožom v ruke a spieval: zahrajže mi, Cigáň, ako moja vôľa, kým ti ja nevopchám končiar do bachora. A to nie je iba pieseň, to bola často skutočnosť," poznamenala programová riaditeľka slávností.
Muzike išlo doslova o život, dobrý muzikant sa musel vedieť prispôsobiť spevákovi a zahrať, ako on chcel. Alebo musel mať dobré nohy. Je predsa známe, že poriadna zábava v Podpoľaní vždy skončila bitkou a neraz i krvavou.
Máme iba folklór
„Čím sa môže Podpoľanie pred svetom pochváliť, čím je jedinečné? Nemá krásne katedrály, nemá atrakcie a zvláštnosti, ktoré pritiahnu turistov. Máme folklór, na ktorom môžeme stavať, aj keď je to veľmi ťažké," doplnila Ostrihoňová.
Pocty sa už dostalo našej fujare, ktorá je zaradená vo svetovom kultúrnom dedičstve hneď dvakrát. Raz je to fujara ako hudobný nástroj a druhýkrát hra na fujaru.
