Zvolen - V nedostavanej budove v bývalých Jegorovových kasárňach vo Zvolene, ktorá mala pôvodne slúžiť ako sociálny ústav, býva desať bezdomovcov. Vlastne už len deväť. V pondelok 12. júla, približne o štvrtej ráno, zalarmovali obyvatelia tohto provizórneho bydliska najskôr mestskú, neskôr štátnu políciu. Oznámili, že 44-ročný Ján Badinka je mŕtvy. Lekár, ktorý mal službu na pohotovosti v Nemocnici s poliklinikou vo Zvolene, na mieste konštatoval smrť bez cudzieho zavinenia, pričom doporučil pitvu. Polícia i lekár mali sťaženú úlohu, lebo do budovy sa dá vojsť len cez rozbité okno na prízemí. Aj to je vo výške asi meter nad zemou. Rovnako ako mužom zákona, ani nám sa nepodarilo do budovy dostať. Mali sme však šťastie, lebo práve v tom čase sa v okne objavil 23-ročný Juraj Bartoš. „Mŕtveho Badinku našiel môj strýko Ján Bartoš a Ivan Kováč. Nám prišli nadránom oznámiť, že nežije,“ opisoval nám udalosti pondelkového rána. Pretože policajná správa bola strohá, chceli sme vedieť, čo predchádzalo smrti bezdomovca. „Predchádzajúci večer popil pálenku a o desiatej zaľahol. Ostatní ho budili, dávali mu facky, ale už nevstal. Viac neviem,“ sucho konštatoval Juraj, no napriek tomu ešte dodal: „Bol to dobrý človek. S nami bol len jeden deň. Predtým býval v kanále na Západe. Z rodinného domu na Zlatom potoku musel odísť, lebo sa neznášal so švagrom. Mal aj problémy so zdravím. Bol chorý na nohy, cievy mal upchaté a dusil sa. Každý deň píjaval lieh, vlastne ten denaturák. Ale ak chcete vedieť viac, poďte za ostatnými. Sú tu neďaleko, v zelenine,“ pozýval nás na návštevu. A tak sme sa brodili vysokou trávou až do zbúraného bývalého skladu zeleniny, ktorý chátra na Ulici 29. augusta. Ďalší obyvatelia spomínanej komunity si tu varili obed. Na ohnisku stál hrniec a v ňom bublali cestoviny. „Vypili sme si spolu a bolo. Ráno bol celkom studený, tak sme zavolali políciu,“ opisoval svoju verziu spojenú s úmrtím Jána Badinku Ján Bartoš. Do diskusie prispel aj Ivan Kováč: „Trinásť rokov som pracoval v nemocnici. Skúšal som mu srdce tuto na ruke, aj na hrdle,“ ukazoval nám miesta, kde sa najľahšie dá zmerať tep. „Bol už mŕtvy. Ruky mal studené a podľa toho som to vedel,“ spomínal svoj „poloprofesionálny“ zásah. „Keď prišla polícia a lekár, museli sme Jana vyniesť z budovy v plachte, lebo im sa tam zle liezlo cez okno,“ dodal na margo ukončeného príbehu Jána Badinku. Zostáva už len jeden otáznik. Čo bolo príčinou jeho smrti? Odpoveď naň dá až pitva.
