Zvolen – Vzhľadom na veľký dlh začiatkom júla vodári odpojili od vody bytovky pod Pustým hradom. Na pranie či na umývanie sa dá využiť aj voda Slatiny, ktorá preteká vedľa domu, ak sa však 36 rodín chcelo napiť či navariť, museli zájsť k staničnému medokýšu. „Nie je to spravodlivé,“ rozhorčuje sa jeden z obyvateľov. „Poctivo platím. Nech nám namontujú vodomery. Ja som si ho ochotný zaplatiť, aj keby som nemal na chleba.“ K jeho slovám sa pripája aj sused Ján Kandráč. „Asi štyria – piati sme si dali založiť elektromery. Teraz viem, za čo platím. Viete si predstaviť, ako tu žijeme? Mám desať detí, osem z nich chodí do školy. Dostávame 12 tisíc aj s odmenou za aktivačné práce, do ktorých sme sa aj s manželkou zapojili. K tomu 1 300 Sk príspevok na bývanie. Keby som nemal všetko zaplatené, nedostal by som ho. Na nás každý pozerá ako na neprispôsobivých, lenivých. Ale ak chcete robotu a vidia, že ste Cigán, povedia, že nič nemajú. Kamaráta poslali z úradu práce do podniku, kde potrebovali zvárača. Išiel tam a nezobrali ho. Viete prečo! Nech nám vybavia robotu a všetko bude inak.“
Jeden kohútik pre 36 mnohočlenných rodín
Na dlh za vodu sa vraj skladajú po päťsto korún. Zatiaľ im slúži jeden kohútik na rohu domu. Z jeho odtoku sa tvoria kaluže, časom tu vyrastie jazierko. Ani táto voda nebude zadarmo. „Bol tu prútikár. Tam,“ ukazuje jeden z chlapov k rieke, „vraj bola dakedy studňa. Chcú ju znova vykopať. Ale pochybujem, že to bude stačiť pre toľkých ľudí.“ Jeden kohútik – to je naozaj provizórne riešenie. Možno aj studňa. Dlh vraj narástol aj preto, že je vodovodné potrubie staré, vari päťdesiatročné, voda z neho na mnohých miestach vyteká bez úžitku do zeme. „Máme jej plné pivnice,“ tvrdí chlap, ktorý za pomoci detí triedi nazbierané kovy. „Tiekla nám aj po schodoch ako vodopád, v zime bol na nich ľad.“
Byty dostali za korunu. A nič sa nezmenilo
Nemusíme byť pamätníkmi, aby sme si spomenuli, ako pred niekoľkými rokmi, po oprave, bytovka pod Pustým hradom vyzerala. Priam žiarila na brehu Slatiny. A dnes? Nie je peknou vizitkou mesta. Padne do oka tým, ktorí sa vyberú na hrad alebo k Červenému medokýšu, na dohľad je aj z cestného obchvatu. Nedalo sa čosi urobiť skôr, ako sa z domu stalo div nie rumovisko? V máji mesto predalo byty tamojším obyvateľom za symbolickú korunu. Problém sa nevyriešil. Len sa prehodil na plecia iného. V prípade vody na Stredoslovenskú vodárenskú spoločnosť. Napokon sa vrátil mestu ako bumerang. Na zasadnutí mestského zastupiteľstva 30. augusta ho budú mať poslanci na stole. Majú rozhodnúť, či dlh zaplatia z mestskej kasy. Ale čo, keď sa ozvú ďalší neplatiči?
Vajdu to už nebaví
V bytovke je dosť voľných pracovných rúk. Určite dosť na to, aby poslúžili pri oprave potrubia, aj na to, aby dali do poriadku zdevastovanú bytovku. Dlhoročným vajdom je František Kandráč. „Už ma to nebaví. S niektorými sa nedá. Dostanú podporu a všetko prepijú.“ Na jednej strane chcú, aby ich zastupoval ako vlastníkov bytov, na strane druhej: „Ak niekto nebude platiť, hodia to na krk mne. Odo mňa budú vymáhať peniaze. Sám si s tým neporadím, potreboval by som účtovníčku...“ Zrejme by to chcelo razantnejšieho správcu. Jozef SLIACKY
