Zvolen – Prvý duel miest na televíznej obrazovke bol súbojom dvoch odvekých rivalov, Banskej Bystrice a Zvolena. Išlo o veľa? Všetci unisono tvrdili: je to sranda! Primátori Vladimír Maňka a Ján Králik boli vysmiati od ucha k uchu, hoci mali pred sebou skúšky odvahy... Slová primátora Zvolena boli diplomatické, ale: „Sme priatelia, no dnes to bude tvrdá súťaž. Som tu preto, aby vyhral Zvolen. Samozrejme, primátor Bystrice chce, aby to bolo naopak. Keď sa nemôžme stretávať v extralige v hokeji, ani vo futbale, tak sme sa stretli takto. Možno je to prvý krok k tomu, aby sme sa stretli v extralige v oboch športoch.“
Rivalita medzi susediacimi mestami sa traduje oddávna. Kde vlastne sú jej korene? Zvolenský primátor skonštatoval, že najviac mu v pamäti utkvelo obdobie, keď vznikli pomenovania „Bryndziari“ a „Pažravá“. Neverí však, žeby dnes existovala akákoľvek averzia. Súťaž Tristo hrmených zviditeľnila Zvolen a Banskú Bystricu v každom kúte Slovenska. Potvrdzuje to aj primátor Králik: „Aj preto to robíme, lebo nie je veľa možností prezentovať sa, ukázať sa Slovensku. A chceme zdôrazniť, že tieto dve mestá sú priateľmi. Nuž, ale ako dodal primátor Maňka – šlo hlavne o srandu. Páni v danej chvíli celkom presne netušili, aká sranda ich čaká. Vladimír Maňka bol pripravený na to, že – pokiaľ nedokáže správne odpovedať na otázku - zasypú ho guličky až tak, že ho nik neuvidí. V tom okamihu prehral. Majú títo páni zmysel pre srandu? Tvrdia, že stopercentne. Ján Králik s úsmevom pridáva: „Vždy hovorím, my by sme boli radi, aby dolu Hronom tiekla slivovica, ale to by vo Zvolene už koryto vyschlo.“ Bitka (hoci symbolická) medzi susediacimi mestami evokuje otázku, či by sa aj primátori dokázali pobiť. Respektíve – či už majú na svojom životnom konte nejaké pästné súboje? Vladimír Maňka prikývol. V tretej triede základnej školy sa pobil pre slečnu, ktorá sa mu páčila. Keď jej chalani robili zle, zastal sa jej. „A... Aj som dostal“, dodáva. Ján Králik prikyvuje, že pre frajerku sa pobije každý. „Jasné, že som sa ako normálny chlap kedysi pre frajerku pobil, to je samozrejmé. Ale s priateľmi, pri zábave, to určite nie.“ Obaja primátori verili vo víťazstvo svojho mesta. Napriek zábave vždy ide – aspoň tak trochu – aj o prestíž medzi „Bryndziarmi“ a „Pažravou“.
Králik a Maňka tvrdia: rivalita medzi mestami neexistuje. V „Tristo hrmených“ šlo iba o srandu.
Jednoznačne blondínky!Podarilo sa nám zistiť, že z piatich súťažiacich blondínok boli iba dve pravé. Ostatné si vlasy odfarbili. Napriek tomu nedali na naozajstné blondínky dopustiť. „Vtipom o blondínkach neverím, vymysleli ich brunetky,“ hovorí jedna zo súťažiacich, Katarína Zemková. Blondínkou je iba dva mesiace, predtým mala vlasy dokonca červené. Pred začiatkom priameho prenosu bola mladá Banskobystričanka optimistkou: „Určite vyhráme, na skúškach nám to dvakrát vyšlo, tak to musíme dotiahnuť do víťazného konca.“ Ďalšia z blondínok, Andrea Homolová, bola presvedčená, že vtipy o blondínkach sa vôbec nezakladajú na pravde. Študuje na vysokej škole, čo by vraj mohol byť určitý argument. A ako tipovala víťaza? „Jednoznačne blondínky!“
Brunetky to vyhrajú!
Zvolenský tím brunetiek žal obdiv. Šarmantné slečny dokazovali, že nielen plavá hriva je zárukou úspechu u mužskej časti populácie. Prihlásiť sa do súťaže? Žiaden problém. „Meníme kolesá, fúkame...“, stručne zhodnotili Lenka Slávová a Zuzana Bílková svoju súťažnú prácu. Dodali, že Bystrica je síce väčšie mesto a má šancu vyhrať, ale ako by to bolo, keby si neverili? Kominári z jednej firmy
Zvolenskí kominári boli praví profesionáli. Ako sa dostali do televíznej šou? „Najprv nás oslovili telefonicky, vtedy nás to ešte nezaujalo. Potom sme sa však dali prehovoriť,“ hovorí Štefan Katreniak. Všetci súťažiaci kominári sú z jednej firmy, jedna partia... Podľa Katreniaka nechcel cúvnuť žiaden z jeho kolegov. „Prečo by mal? Veď ide o srandu,“ dodal usmiaty kominár.Stosedemdesiatkilový muž
chudým nezávidel
Pri päťdesiatkilových chlapoch vyzeral ako obor. Patril k ťažkým, vlastne bol najťažší. „Čo by som mal muším váham závidieť? Že majú problémy, keď fúka vietor?,“ smeje sa stosedemdesiatkilový Zvolenčan Bohuslav Končál. Problémy s hmotnosťou prišli po tom, ako prestal cvičiť s činkami. „Varovali ma, že budem priberať,“ dodáva. Napriek hmotnosti sa mu vraj zatiaľ vyhýbajú zdravotné problémy. Pri tomto konštatovaní však nezabudol poklepať po stene. Pre istotu, veď jeho dobrý zdravotný stav vraj prekvapuje aj lekárov.
Dlhovlasí kontra plešatí
Roman Kuchař má vlasy, aké by mu závidela každá baba. „Horšie je to, že sa bojíme, čo ak nám ich po súťaži ostrihajú?, povzdychol si. A dĺžka? „Nik z nás si ich ešte nemeral. Máme ich v „gumičkách“. Uvidíme, keď budú rozpustené.“ Zdalo sa nám trochu nefér, že plešatí si môžu plešinu rýchlo vyrobiť, čím diskriminujú prirodzených vlasáčov. Roman Kuchař prikyvuje: „To nie je plešatosť. Všetko, alebo skoro všetko je to ostrihané mašinkou. Oholené. Sú plešatí umelo.“ Ale podať protest odmietal. „Však je to sranda. Ale krátkovlasí sú v súťaži vo výhode. Klobúk, ktorý sa má na hlave zachytiť, letí na krátke vlasy, na „ježka“. Prilepí sa ako na suchý zips. Na našich dlhovlasých hlavách sa bude kĺzať, no o to musíme byť lepší.“
Na celý deň púpavu?
Chudý a ľahký bol vraj stále. „Mám to v génoch,“ hovorí Banskobystričan Ján Lichý. Do súťažnej šou Tristo hrmených sa dostal cez známeho. Chudý muž, vážiaci iba päťdesiatosem kilogramov, mal na štíhlu líniu iba jeden recept. „Každý by mal aspoň časť života venovať športu. Ja sa cez zimu lyžujem, cez leto bicyklujem. A ešte často behám,“ hovorí a dodáva: „Keby som každý večer sedel pred televízorom, určite takto nevyzerám.“ Jeho brat Milan, samozrejme rovnako chudý, našiel so šibalským úsmevom predsa len ešte jeden recept na štíhlu líniu: „Púpava! Ráno, na obed, aj na večeru.“
Hladný Jožo Pročko
„Deväťdesiat, šesťdesiat, deväťdesiat...,“ hovorí Jožo Pročko, keď sa neďaleko družstiev blondínok a brunetiek pýtam na jeho typ. Na farbe vlasov vraj nezáleží. „Ani na veku a pohlaví,“ zasmeje sa a takmer vzápätí zmení tému: „Kde dávajú párky?“ Do začiatku priameho prenosu chýbala polhodinka a jeden z účinkujúcich je hladný. Na môj údiv však so samozrejmosťou odvetil: „No vidíš, najesť mi nedali a ešte mi na hlavu natiahli aj tento prezervatív.“ Potom ukázal na gumenú prikrývku hlavy, ktorú musel nosiť pod parochňou.
Text a foto: Jaroslava BADÁNIOVÁ, Milan SUJA