Odbory akosi stíchli. Ich hlas nie je taký výrazný ako niekedy. „Je to budovaná mienka. V podnikoch, v ktorých pôsobíme, majú odbory svoje miesto a význam napríklad pri kolektívnom vyjednávaní. Ľudí sa má kto zastať,“ tvrdí prezident Konfederácie odborových zväzov Ivan Saktor. Podľa neho používajú zamestnávatelia na ovládnutie odborov rôzne techniky. Buď odborového predáka doslova preplatia, alebo ho dostanú do takej pozície, že sa ho ostatní nezastanú. „Princíp solidarity je u nás v plienkach,“ dodáva Saktor, ktorý je na čele odborov deväť rokov. Doba je vraj neštandardná. Vláda nahráva zamestnávateľom, zamestnancov nedoceňujú. „Držíme napríklad minimálnu mzdu, ktorú viacerí spochybňujú. Lenže všetci vedia, že keby nebola stanovená minimálna mzda, bol by zamestnanec vystavený svojvôli zamestnávateľa. Musel by prijať takú prácu, akú by mu ponúkli. Sociálny systém je nastavený tak, že ak odmietnete akúkoľvek prácu, stávate sa nepohodlným a vyradia vás zo systému,“ hovorí prezident KOZ. Vo veľkých firmách sa odborové organizácie ešte držia, v malých ich takmer necítiť. Aj napriek tomu, že majú svoje zamestnanecké rady. „Zamestnávatelia často používajú metódu: buď budeš v odboroch, alebo nebudeš u mňa pracovať. Je veľa takýchto prípadov, hoci ich nevieme zdokumentovať. Nikto nemá odvahu povedať to na kameru.“ Podľa Saktora sa odbory u nás síce menia, no stále sa nemôžu porovnávať s francúzskymi alebo nemeckými. „Zatiaľ sme v ranom kapitalizme, deficit občianskeho a právneho vedomia cítiť na každom kroku. Ľudia často nepoznajú ani tie práva, ktoré by mohli využiť.“
(ms)
