Ján Halaj by 92 rokov oslávil 21. januára. Na pohrebe mu na rozlúčku zaspieval zvolenský spevokol, ktorý Ján Halaj dirigoval bezplatne od roku 1949 vyše tri desaťročia, pre ktorý naviac upravoval piesne, nacvičoval hlasy a organizoval jeho spoločenský život. Patril k popredným slovenským amatérskym dirigentom.
Bol doktorom pedagogických vied, doktorom filozofie, kandidátom vied a docentom. Cesta k dosiahnutiu takýchto výsledkov však nebola jednoduchá a priamočiara. Dvakrát v živote mu reálne hrozila strata zamestnania. V tých časoch to znamenalo pridelenie podradnej práce a stanovenie maximálnej hranice mzdy.
Prvý raz to bolo v 50. rokoch, keď vtedajší zamestnávateľ krajský národný výbor ho nútil vystúpiť z cirkvi, ku ktorej sa verejne hlásil. „To bola preňho neprijateľná myšlienka,“ hovorí jeho dcéra. „Diplomaticky ich odbavil; argumentoval, že za všetko, čo je v ňom dobré po ľudskej aj odbornej stránke, vďačí práve tomu, že sa drží desatoro Božích prikázaní. Neprepustili ho, hoci mali voči nemu veľké výhrady. Nemali náhradného dirigenta pre spevokoly, ktoré viedol.“
Druhýkrát to bolo po roku 1968, po vstupe okupačných vojsk na naše územie. V auguste 1968 bol s Robotníckym spevokolom v rumunskom Nagylaku, kde na protest vstupu okupačných vojsk zaspievali pieseň Kto za pravdu horí. „Samozrejme, že sa o tom dozvedeli stranícke a štátne orgány a tiež na jeho pracovisku na pedagogickej fakulte. S nesúhlasom so vstupom spojeneckých vojsk sa netajil ani pri previerkach. Nad jeho ďalším osudom visel veľký otáznik. V tomto období mal jedno zo svojich vystúpení so spevokolom v Sliači, kde sa zhodou okolností liečil hudobný skladateľ Ján Cikker, s ktorým sa poznal z vojenčiny. Aj jeho vyškrtli zo strany. Hovorili tomu, že sú v SOKOLE, čo znamenalo ‚som komunista obratý o legitimáciu‘. Cikker mu vtedy povedal: Vitaj, Janko, vo väčšine národa.“
Cikkerov vplyv umožnil vystúpenie Robotníckeho spevokolu pod taktovkou Jána Halaja v banskobystrickom rozhlase a v Slovenskej televízii v relácii MUSICA VIVA. V tlači vyšiel aj rozhovor o práci spevokolu, čím hrozba straty zamestnania pominula.
Z bohatej činnosti so speváckymi zbormi, z povstaleckého obdobia, z pedagogického a ekologického pôsobenia napísal niekoľko desiatok príspevkov do rôznych odborných, pedagogických a regionálnych časopisov a novín, 81 vedeckých štúdií, 18 vedeckých monografií, 19 samostatných publikácií a správu Čs. komisie pre UNESCO o stave výchovy k starostlivosti o životné prostredie v ČSSR. Pre vypracovanie tejto správy ho vybrali spomedzi viacerých odborníkov.
Lásku k prírode dokazoval nielen ako učiteľ, ale aj ako konzervátor ochrany prírody pre okres Zvolen. Nesmierne miloval Tatry. Tvrdil, že každý dobrý Slovák má vystúpiť raz v živote na Kriváň. Sám naň vystúpil spolu s dcérou a vnučkou ako 72-ročný.
Z množstva jeho prác si zasluhuje pozornosť Prírodné a historické zaujímavosti Zvolenského okresu (1969), Úvod do pedagogiky (1971), Robotnícky spevokol vo Zvolene (1973), Cyklus piesní k 30. výročiu SNP pre miešaný zbor (1973), Výchova k ochrane prírody (1978, reed. 1980). Táto publikácia bola prvou v oblasti ekologickej výchovy v ČSSR. Súčasne v roku 1978 bola ocenená ako najkrajšia kniha.
Po revolúcii v roku 1989 ho pozvali na Katedru teologicko-misijnej výchovy na UMB v Banskej Bystrici, kde prednášal teóriu vyučovania náboženstva.
S manželkou Zuzanou, ktorá bola tiež učiteľkou, mali dve deti; okrem dcéry Viery aj syna Jána, veterinárneho lekára, ktorý žije vo Zvolene a má 65 rokov.
(lbc)