Ešte nemám hlavu na vankúši a už spím
„Je to vždy niečo iné,“ hovorí o svojej profesii herec Vladimír Rohoň, člen činohry Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene. „Niekedy je to stereotyp. Napríklad obdobie, keď sa nahrnú skúšky a predstavenia. Po skúške utekám domov na to svoje sídlisko - ja tomu hovorím medzipristátie - zmyť zo seba špinu, obliecť niečo iné a utekám na predstavenie alebo na zájazd, odkiaľ sa vraciame neskoro v noci. Niekedy ešte nemám hlavu na vankúši a už spím. Dookola to isté: predstavenie - skúška, predstavenie - skúška a človek si ani neuvedomí, že prešiel sviatok alebo že bol zaujímavý film v televízii. Niekedy sa musím holiť aj dvakrát denne, a ja holenie neznášam,“ smeje sa. „Ak nemáme predstavenia, nemusím sa niekedy holiť aj tri dni a môžem si dopriať luxus mať zarastenú bradu.“
V našich pomeroch nie je herec tvorca, ktorý, ako to poznáme z amerických filmov, chce a môže pri tvorbe diela niečo dodať, naši herci sú dokonca limitovaní. „Máme 6 týždňov na prípravu, čo je krátky čas a mnohokrát sa stane, že text dostaneme do ruky v prvý deň skúšania.“ dodáva.
Vyrastal v Martine, kde pre chlapcov v tých časoch neboli podľa neho iné možnosti, len strojársky podnik. „Ja som si so železom nevedel potykať. Hľadal som niečo, v čom by som bol dobrý. Hovorieval som, že keď nás bude desať a ja nebudem medzi prvými piatimi, tak to robiť nechcem. Hovorí sa, že lepšie je byť prvým (starostom) na dedine, ako robiť vrátnika na ministerstve.“
Herectvo je zaujímavá profesia, ale iná ako pred dvadsiatimi rokmi. „Chlapci, ktorí absolvovali vysokú školu, či už prijali angažmán v Prešove, Nitre alebo v Martine, boli známi na celom Slovensku, pretože počas štúdia účinkovali trebárs v televíznych hrách pre mládež. A neskôr sa robili televízne prenosy z divadiel. Dnes sa absolvent vysokej školy prvýkrát stretne s mikrofónom po skončení štúdia, keď už hrá v divadle. Dnes sú známi tí, ktorí sa nehanbia vyzliecť pred kamerou a vliezť pod sprchu. Zrazu sú z nich (VyVolené) osobnosti a ešte za to dostanú milióny.“
(moj)
Chápem to ako predplatné pre život
Otto Štrofek popri zamestnaní vyštudoval muzeológiu a históriu. Robí sanitára na geriatrii zvolenskej nemocnice, no vykľul sa z neho aj náš bývalý kolega. Novinára robil sedem rokov. Ako sa ocitol v nemocnici? „Nechcel som už robiť novinára,“ priznáva. „Som z Kremnice, kde pôsobím v združení na ochranu kultúrnych pamiatok. Dvakrát ročne vydávame časopis Kremnický rumaj. Občas niečo napíšem, ale klasickým novinárom by som už nechcel byť. Je to náročné na čas. Stresové situácie na psychiku pri zháňaní materiálu, pri uzávierke...“ Sanitára robí tri mesiace. S novinárčinou by vraj už nemenil. „Mne táto práca vyhovuje,“ dodáva. „Pacienti sú vďační za to, čo pre nich urobíte. Osobne to beriem ako predplatné pre môj ďalší život. Samozrejme, má to aj negatíva. Sú tu infekčné ochorenia, ale riziká nesie v sebe každá práca. Jediné, na čo si nedokážem zvyknúť, je, že vidím umierať ľudí. Človek by mal zomrieť v blízkosti svojich najbližších, nie v nemocnici,“ dodáva.
(moj)
Nie každý má žalúdok voziť mŕtvych
Henrich Vida je mladučký pohľadný muž. Málokto by o ňom, pri prvom stretnutí, povedal, že je vodičom pohrebného auta. Pre pohrebné služby robí tretí rok. Tvrdí, „je to robota ako každá iná. Dá sa zvyknúť.“ Pripúšťa, že začiatky neboli jednoduché, najmä vtedy, keď chodili odvážať mŕtvych z dopravných nehôd, vtedy to boli často drastické pohľady. „Ale človek sa s tým naučí žiť,“ dodáva. Jeho šéf, majiteľ pohrebnej služby Ján Hanuska, hovorí: „Každý na túto prácu nemá. Príde sem sto ľudí a len jeden z nich má na takúto prácu žalúdok. Je to sila zvyku, ale mali sme aj chlapov, čo si nedokázali zvyknúť a sami to po niekoľkých dňoch vzdali. Práca vodiča nie je len o vození mŕtveho v truhle. Túto prácu robí človek, ktorý mŕtveho aj oblieka, upravuje a predtým, keď sme mali zmluvu, sme vozili mŕtvych aj na pitvu,“ uzavrie Ján Hanuska.
(moj)
Nebojím sa, na riziká nemyslím
Miroslav Kováčik je taxikárom poldruha roka. Hovorí: "Nie je to zlá robota, inak by som ju nerobil. Väčšina, 99 percent taxikárov pracuje na živnosť na vlastných autách. My ostatní sme tiež živnostníci, ale máme zamestnávateľa, ktorý nám poskytne autá. Sme k dispozícii hlavne v meste. Keď je zákazka na dlhšiu cestu, ide zamestnávateľ.“ Taxikárske povolanie je nebezpečné, sú známe prípady, keď taxikára napadli, ubili na smrť alebo zastrelili. „Tu sa ešte nič také nestalo, takže sa nebojím. Nemyslím na riziká.“ Zákazníci? „Sú rôzni. Lepší aj horší,“ okomentuje, ale či mu už niekto utiekol z auta bez platenia, to nám prezradiť nechcel.
Taxikár musí poznať mesto lepšie ako poštári, hovoríme mu. Musí vedieť, kam má odviezť zákazníka. „Nie je ťažké ovládať Zvolen. Je to pomerne malé mesto, nemá veľa ulíc. Zima je lepšia na tržby, v lete sa skôr vyberú ľudia domov aj pešo. A najlepšie sú piatky a soboty, keď sú rôzne akcie,“ prezrádza. „Stane sa, že niekedy čakám na zákazníka aj hodinu. Sedím v aute a pozorujem svet. Aspoň mi nič v meste neujde. A každý týždeň si takto v aute, čakajúc na zákazníka, prečítam Žurnál,“ dodáva.
(moj)
Buď rada, že tu už nie si...
Dôchodkyňa Valéria Moravčíková má na prácu doručovateľky, s ktorou skončila pred štrnástimi rokmi, dobré spomienky. Jej sa táto práca páčila, tvrdí. „Bola som medzi ľuďmi. Podebatovala som s nimi, popočúvala, čo sa kde stalo, alebo aké majú starosti. Určite by som nemenila. Únavu som necítila, skôr mi to pomáhalo udržiavať si fyzickú kondíciu. A bola som von, na čerstvom vzduchu. Nikto na mňa nestriehol. Keď ste vo fabrike, tam sa za vami zavrú dvere. Robila som v Plete v Banskej Štiavnici, kde sme ráno prišli a vyšli o druhej popoludní. Ani sme nevedeli, či svieti slnko alebo prší.“
Rajón mala pri malej stanici, neskôr v Môťovej a nakoniec robila „zastupárku“, čo v poštárskej terminológii znamená, že išla tam, kde bolo treba. „Poznala som celý Zvolen. Ľudia nás vyčkávali, hlavne vtedy, keď sme chodili s dôchodkami. Ráno sme okolo pol ôsmej rozniesli noviny, potom sme sa vrátili na poštu a znova sme sa vydali do rajónu s dôchodkami, šekovými poukážkami či doporučenými listami. Keď bola zima, niektorí nás čakali s čajom či kávou, aby sme sa zohriali. Museli sme si dávať pozor, aby sme nedoplatok nedali ako preplatok. Mnohé na to aj doplatili... Dnes už poštárky nenosia peniaze, tvrdia však, že nemajú na nič čas. Rajóny im zväčšili. Keď ich stretnem, povedia mi: buď rada, že tu už nie si...“
(moj)
Embargo na rozhovory s novinármi?!
Chceli sme vedieť, ako svoju prácu vnímajú súčasné doručovateľky. Zaklopali sme na pošte na dvere, kde sa po návrate z rajónov zdržiavajú. Panej sme vysvetlili, že sme z týždenníka Žurnál a že sa chceme rozprávať s niektorou doručovateľkou. „Adresu,“ odvetila. Nechápavo sme vysvetľovali, odkiaľ sme. „Adresu,“ zopakovala netrpezlivo. „Ale my nechceme poštu, my chceme rozhovor,“ dodávame. „Tak to ťažko,“ zhrnula lakonicky a pred nosom nám doslova zabuchla dvere. Nedali sme sa a zaklopali sme druhý raz. Iná pani, ktorá otvorila, hovorí: „To si musíte pýtať súhlas od vedúcej.“ Kontrujeme. „Ale my nechceme o pošte, chceme vedieť, aké je to byť doručovateľkou.“ Nepochodili sme. Obrátili sme sa na vedúcu doručovateliek. Tá nás odporučila na vedúcu pošty. Tú sme hľadali po všetkých poschodiach budovy. Keď sme ju našli, povedala nám: „Musíte požiadať o súhlas v Banskej Bystrici.“ O súhlas sme nežiadali. Nechceli sme „vyťahovať“ informácie o fungovaní pošty, chceli sme len vedieť, či sa doručovateľkám ich práca páči alebo nie. Chceli sme ich názor a nie názor ľudí, ktorí poštu riadia z kancelárií. Zrejme sa však boja povedať čokoľvek. Možno aj to, že túto prácu majú celkom rady. Alebo nie?
(moj)
Nad kašou krútili hlavami
Miroslav pracuje päť rokov v zahraničí. Kým pracoval vo Zvolene, mal „určité postavenie, kontakty“, ale plat nebol bohvieaký. „Nebol zlý,“ pripúšťa, „ale zarobiť si na byt, to nešlo.“ V zahraničí sa nadrie, ale aspoň vie, za čo robí. „Nemáme pevnú pracovnú dobu. Robíme podľa toho, ako prídu kamióny. Robím v Taliansku v sklade. Vykládka a nakládka. Traja sme cudzinci, zvyšok sú domáci. Začíname ráno o ôsmej, večer končíme aj o desiatej. Ak príde kamión večer o deviatej, musíme ho vyložiť. Ak príde o siedmej, skončíme skôr. Máme fixné platy bez ohľadu na to, kedy skončíme. Robíme aj v sobotu, ale menej, tri – štyri hodiny. Bývame v areáli skladu. Je to nová budova, takže na ubytovanie sa sťažovať nemôžem. Každý má vlastnú klimatizovanú izbu. Spoločnú máme kuchyňu a kúpeľňu s vaňou a sprchovacím kútom. Za ubytovanie neplatíme, ani za spotreby vody a elektrickej energie, veľa však z platu neušetrím. V Taliansku sú iné ceny a z niečoho žiť musím,“ dodáva. „Kým Taliani majú na obed dve hodiny, my, cudzinci, polhodinu, Taliani však zatiaľ zvyknú niečo uvariť a my sa prídeme len najesť. No ešte nám ani nevytroví a už musíme ísť vykladať kamión, aby mohol ísť na ďalšiu jazdu.“ Je to makačka, hovorí. Môžu si dať cigaretu či odbehnúť kúpiť si kávu v automate, ale prevažne sa nezastavia a robia prakticky nepretržite. „Je to veľký výdaj energie a aj nohy večer cítime. Veď cez deň nachodíme doslova kilometre.“ Najviac sa mu v Taliansku páči strava. „Veľa sme sa naučili variť aj my, cudzinci. Je tam však iný, oveľa väčší výber surovín. Chutnejšie syry, cestoviny bez parmezánu si nevieme ani predstaviť. Taliani, s ktorými robím, nejedia ryžu. Keď som si robil zemiakovú kašu, nechápavo krútili hlavami, čo to jem. Jeden z nich z nej okúsil. Pripustil, že je to dobré, ale viac si z nej nedal. Keď som si ju robil druhý raz, znova sa čudovali. Už si ani nepamätali, že som si ju robil aj predtým.“
(moj)