Róbert Mráz, prezident hokejového klubu HKm Zvolen, brat Milana a Dušana Mrázovcov.
S čím ste sa s bratmi v detstve najčastejšie hrávali?
Myslím, že to bola lopta. Na začiatku päťdesiatych rokov, keď sa všetko kupovalo za body, mať futbalovú loptu bol malý zázrak. Rodičia nám kúpili, ani neviem ako, novú futbalovú, ozajstnú loptu. Chodili sme hrávať na tzv. Veľkú Tabačku, za starú stanicu. Brat je o tri roky starší a keď sa rozlosovalo, kto bude s kým hrať, ako mladší som nemal nárok hrať so staršími. V tom čase s nami hrali futbal bratia Gáborikovci, Schwartzovci, veľmi dobrí futbalisti, ale museli ma zobrať medzi seba, lebo lopta bola naša.
Boli ste nezbedníci, keď ste boli deti?
Boli sme veľmi živí, takže sme boli nezbedníci. V detstve sme mali každý deň rovnaký. Dopoludnia škola, po škole sme sa najedli a išli sme v zime hrať hokej, v lete tenis a futbal. Dnes sa mládež nevenuje toľko športu. Nás šport držal, rodičia nás v tom podporovali. Chodili sme na lyžovačku, čo vtedy nebolo až také jednoduché. Mali sme rodinný dom a na dvore nám otec robil ľad. Každý rok sme na tomto klzisko hrali hokej. Šport sa nám dostal do krvi všetkým trom.
Aký máte vzťah s bratmi dnes?
Nadštandardný. Nechcem, aby to vyznelo s pátosom, ale je veľmi málo takých bratských trojíc ako je naša. Od narodenia máme naozaj dobré vzťahy. Čomu som rád je, že aj naše manželky majú navzájom dobré vzťahy.
Ako často sa stretávate?
Neuplynie týždeň, aby sme sa nestretli, či už s manželkami alebo bez nich. Je to veľmi častý kontakt. Spája nás aj hokej. Hoci je mladší brat generálnym riaditeľom a celý týždeň býva v Bratislave, vždy si nájde čas na zvolenský hokej, príde a po zápase beží naspäť do Bratislavy.
V čom ste si podobní?
Každý sme trocha iný, ale podobní sme si v tom, že máme všetci traja radi poriadok. To nás naučila naša mama. Poriadok sa snažíme vnášať aj do našich rodín, pri výchove detí. Určitá sebadisciplína a poriadok sú atribúty, ktoré má každý z nás.
V čom ste odlišní?
Aj medzi nami sú rozdiely v povahe. Na rôzne situácie reagujeme inak. Najstarší brat má okrem toho v povahe najväčšiu dravosť.
Čím by vám bratia urobili najväčšiu radosť?
Najväčšiu radosť mám z toho, keď viem, že sú všetky tri rodiny zdravé.
Čím by ste urobili najväčšiu radosť bratom?
Myslím si, že by mali radosť, keby sa klubu podarilo uspieť v hokeji. Šport je jedna vec, život iná. Máme radosť z toho, keď ráno otvoríme oči a povieme si – sme zdraví a máme sa dobre.
Róbert Mráz (1944) vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, odbor malá voda a meliorácie. Postgraduál si urobil na vysokej škole stavebnej, so zameraním na pozemné staviteľstvo. Pracoval ako hlavný inžinier na Poľnohospodárskych stavbách, závod 02 vo Zvolene, neskôr ako technický námestník Agrostavu v Banskej Bystrici a generálny riaditeľ Mliekoservisu vo Zvolene. Od roku 2003 je prezidentom hokejového klubu HKm Zvolen. Je ženatý a má syna Róberta a dcéru Olinku. Aj jeho vnuk dostal meno po otcovi a starom otcovi – Róbert.
Milan Mráz, dôchodca, brat Róberta a Dušana Mrázovcov
S čím ste sa s bratmi v detstve najčastejšie hrávali?
Od detstva sme všetci traja boli za športom doslova diví. Ak ma pamäť neklame, najväčšiu radosť sme mali z futbalovej lopty. V tom čase znamenala pre nás veľký majetok. Po každom zápase sme ju čistili kefou a boxovali krémom. Starali sme sa o ňu ako o majetok, ktorý máme radi. V štrnástich rokoch som dostal závodný bicykel. Časť peňazí na jeho kúpu som si musel zarobiť a zvyšok doplatili rodičia. Mal som z neho veľkú radosť a dosiahol som aj titul majstra Slovenska v staršom doraste medzi neregistrovanými pretekármi.
Boli ste nezbedníci, keď ste boli deti?
Pulzovala v nás beťárska česť. Pulzovala však medzi prijateľnými hranicami. Boli sme vychovávaní veľmi prísne, dôsledne, boli sme kontrolovaní. Najťažšie naše prehrešky boli napríklad, keď sme u susedov zobrali hrušky, alebo sme vyparatili väčšinou typicky chlapčenské, nevinné nezbedy. Také hry ako rozbíjanie okien, to sme si nedovolili.
Ako často sa stretávate?
Možno to bude znieť na neuverenie, ale stretávame sa minimálne raz do týždňa. Ak sa nám naskytne príležitosť, tak aj viackrát. Stretávame sa nielen my traja, ale aj s celými rodinami. Hokej nás tiež veľmi spája.
V čom ste si podobní ?
V dochvíľnosti a dodržaní daného slova a termínov.
V čom ste odlišní?
Najmladší brat Dušan je nefajčiar a stále nás s Róbertom za tento zlozvyk kritizuje. Inak veľké rozdiely medzi nami nevidím. Máme rovnaké záujmy, súdržnosť v rodinách, všetci žijeme plnými dúškami.
Čím by vám bratia urobili najväčšiu radosť?
Najväčšiu radosť by som mal, keby sa Dušan vrátil späť do Zvolena, lebo nám chýba. A keby sa Róbertovi, ako prezidentovi hokejového klubu, podarilo doviesť našich hokejistov k titulu majstrov Slovenska. Ešte väčšiu radosť by som mal, keby naša súdržnosť vydržala aj v budúcnosti, aby sa naplnilo to, čo Svätopluk učil svojich synov – že keď budú tri prúty zviazané, ťažko ich zlomia a ak budú držať spolu, nikto ich neporazí.
Čím by ste urobili najväčšiu radosť bratom?
Dušanovi by som najväčšiu radosť urobil tým, keby som prestal fajčiť. A Róbertovi, keby som mu vo väčšej miere, keďže som už na dôchodku, pomohol pri riadení hokejového klubu.
Milan Mráz (1941) vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, odbory ekonómia a agrofytológia. Pracoval ako vedúci oddelenia Poľnohospodárskeho nákupného závodu vo Zvolene, neskôr ako riaditeľ Slovenského cenového úradu vo Zvolene a riaditeľ úradu Banskobystrického samosprávneho kraja. Prvého marca tohto roku odišiel do dôchodku. Je ženatý a má dve dcéry – Ingrid a Gabrielu. Najväčšiu radosť má z vnúčeniec Nikolky, ktorá sa venuje tenisu a Milanka, ktorý dal prednosť plávaniu.
Dušan Mráz, generálny riaditeľ Doprastavu, brat Róberta a Milana Mrázovcov
S čím ste sa s bratmi v detstve najčastejšie hrávali?
Bol medzi nami dosť veľký vekový rozdiel, preto sme sa spolu nehrávali. Najčastejšie sme spolu športovali. Hrávali sme futbal a hokej. Bratia ma učili hrať basketbal na našom dvore, kde sme mali starú práčku s kruhovým otvorom. Do neho som sa musel triafať. Od malička ma viedli ma k športu, hlavne Milan, s ktorým som robil všetky možné športy, ktorým sa venujem dodnes. Napriek tomu, že som bol od nich o hodne mladší, všade ma brávali so sebou.
Boli ste nezbedníci, keď ste boli deti?
Ako všetci chlapci. Spomínam si na jednu veselú príhodu. Keď som mal asi štyri roky, stavali blízko nášho domu vysokoškolské internáty. V pivniciach stavby bol ľad a voda. Bratia si urobili ľadoborce, len ja som spadol do vody. Potom ma v pivnici tajne sušili.
Aký máte vzťah s bratmi dnes?
Veľmi dobrý. Nemáme problémy. Dokonca chodíme spolu aj na dovolenky.
Ako často sa stretávate?
My, chlapi, sa stretávame pomerne často, určite raz do týždňa. S rodinami sa stretávame pri príležitosti osláv.
V čom ste si podobní?
Stopercentná podobnosť medzi nami je vo vzťahu k športu. Rovnako sme všetci občas prchkí a impulzívni. Tiež je na nás spoľahnutie, dané slovo dodržíme.
V čom ste odlišní?
Určite sú medzi nami odlišnosti, ale lepšie by o nich vedeli povedať naše manželky. Nemyslím, že by boli medzi nami zásadné rozdiely.
Čím by vám bratia urobili najväčšiu radosť?
Vzhľadom k tomu, že už máme svoj vek, bol by som najradšej, keby bratia a ich rodiny čím najdlhšie žili a boli zdraví. Aby sa nám podarilo ešte prežiť veľa krásnych spoločných chvíľ.
Čím by ste urobili najväčšiu radosť bratom?
Aby to medzi nami fungovalo tak, ako doteraz. Aby vzťahy v celej našej rodine boli dobré.
Dušan Mráz (1954) vyštudoval Stavebnú fakultu v Bratislave, odbor ekonomika riadenia stavebníctva. Od skončenia školy v roku 1978 do dnes zostal verný jednému podniku. V Doprastave začínal ako asistent stavbyvedúceho, neskôr pracoval ako stavbyvedúci, vedúci strediska, hlavný inžinier, námestník, riaditeľ závodu a v súčasnosti je generálnym riaditeľom podniku. Je ženatý a má dve deti – dcéru Marcelu a syna Martina.
