Správanie sa ľudí pri požiari záleží predovšetkým od jeho štádia. Ak sa oheň už príliš rozšíril, že ľudia musia vyskakovať von oknom, spravidla nemyslia na nič, len na to, aby si zachránili holý život. Podľa Martina Poništa z hasičského a záchranného zboru, ktorý zisťuje príčiny požiarov, ľudia panikária aj pri začiatočných fázach požiaru. „Spravidla zabudnú aj na vlastné deti,“ hovorí. „Snažia sa uhasiť požiar, to je jediné, čo ich v tej chvíli zaujíma. Ak zachytíme ohnisko v prvých desiatich minútach, dokážeme zabrániť väčším škodám. Väčšinou však prichádzame až po desiatich – pätnástich minútach a ak je to v odľahlejších častiach, aj po dvadsiatich – tridsiatich. V tom prípade hrozí, že byt alebo rodinný dom zhoria do tla. Ľudia chcú oheň zlikvidovať sami a keď si už nevedia rady, v panike si nevedia spomenúť ani na naše telefónne číslo.“ M. Poništ radí zavolať v prvom rade hasičov a až potom robiť potrebné opatrenia. „V minulosti sa robila takzvaná príprava obyvateľstva. Ľudia boli na podobné situácie pripravení aspoň teoreticky, dnes však vôbec nevedia, čo v takom prípade robiť. Spoliehajú sa, že im sa niečo také nemôže stať a keď sa stane, potom spanikária.“
M. Poništ si v dlhoročnej práci v hasičskom zbore na záchranu najdôležitejších vecí nepamätá. „Stáva sa, že zachrániť ešte to, čo sa dá, sa snažia nezainteresovaní. Spravidla sú to susedia. Vbehnú do domu a vynášajú, čo sa im podarí. Majitelia sa však psychicky zrútia, nedá sa s nimi v tom okamihu vôbec hovoriť. Pod ťarchou udalostí, zúfalí a bezmocní, zvyčajne priznajú, čo predtým robili, z čoho požiar vznikol. Ak by som sa s nimi o tom, čo požiar mohlo spôsobiť, rozprával na druhý alebo tretí deň, už to z nich nedostanem,“ dodáva.
(moj)
