Zvolen – O ceste do Sekierskej doliny sme pred rokom písali ako o „bezprizornej“. Napokon, taká skutočne bola. Zo správy štátu sa mala dostať pod samosprávny kraj, no nedostala sa. Vraj ju zabudli zapísať do delimitačného protokolu. Na prvý pohľad chybička krásy, v skutočnosti veľký problém pre obyvateľov Sekierskej doliny. V zime sa totiž nemal kto o cestu starať. Túto zimu už cesta majiteľa mala. „Teraz sa o cesty starali a chodil aj autobus,“ povedal Štefan Stieranka, ktorého sme stretli pred bráničkou starého domu takmer na konci Sekierskej doliny. Stalo sa síce, že autobus meškal, to však bolo počas najväčšej kalamity. A tak na minulé roky ostali iba zlé spomienky. „Niekedy aj celý týždeň autobus neprišiel. A nielen ten, ani chlieb do obchodu nedoviezli,“ dodal pán Štefan. Obyvatelia boli odrezaní od sveta. V súčasnosti už ani predajňa neexistuje, obyvatelia Sekierskej doliny chodia nakupovať do Zvolena. Cesta je teda udržiavaná. „Akurát tam nižšie je veľmi rozbitá,“ ukazuje nám rukou Štefan Stieranka, invalidný dôchodca, ktorý do doliny prišiel na pár dní k svojej sedemdesiatosemročnej matke. Naozaj, cesta má pomerne dobrý povrch, až na jeden úsek v strede, ktorý pripomína tankodrom.
Aj napriek dobrej zimnej údržbe majú obyvatelia doliny ďaleko k spokojnosti. Prvý autobus ide do mesta až po siedmej a to je neskoro. Ľudia sa nemajú ako dostať do roboty. Nie každý má auto, nie každý si nájde zamestnanie, v ktorom začína o ôsmej. „S robotou je to zlé. Či by si moji chlapci v meste nenašli robotu, keby sa mali ako dostať do mesta? Škoda, že nám zobrali autobusový spoj o piatej,“ povedala pani Emília Balážová a dodala: „Asi sa im to neoplatilo, chodilo málo ľudí.“ Jej synovia robia v hore furmanov – ťahajú drevo. V polovici marca ešte stále čakali na začiatok pracovnej sezóny. Nedá sa nič robiť, kone vraj zapadnú až po bruchá a nepotiahnu nič. „Viete čo, táto zima to už prehnala,“ zasmiala sa päťdesiatsedemročná pani Emília. Napriek ťažkým podmienkam jej životný optimizmus nechýbal. Posťažovala sa síce na sneh, na dlhú zimu, no jedným dychom nezabudla pripomenúť, že niekde sú na tom ľudia ešte horšie.
Milan SUJA
