Ak je niekto sedem rokov v neznámej krajine a navyše je hudobník, má dosť času na to, aby si vyskúšal aj domáce hudobné nástroje. „Samozrejme, trochu som si otestoval fujaru, no nešlo mi to, je to ťažké. Možno by som sa aj naučil na fujaru hrať, no hodina, ktorú som na to mal, nestačí. Všetko potrebuje svoj čas. Trvalo mi niekoľko týždňov, kým som sa naučil hrať na naše hudobné nástroje,“ hovorí Joaquin. Foto: autor
Zvolen - Na Slovensku hrajú už sedem rokov. Tradičné juhoamerické skladby po rokoch vymenili za repertoár severoamerický. Trojica hudobníkov už roky vystupuje v uliciach. Spievajú, hrajú a popri tom predávajú vlastné cédečka. „Sú to piesne Apačov,“ povedal nám Joaquin Santos, ktorého stretávame na námestí vo Zvolene. Zmenu si vyžiadal sám život, pôvodné skladby, ktoré juhoamerickí hudobníci a speváci roky hrávali v našich uliciach, prestali byť pre Slovákov zaujímavé. A tak sa chlapi z Peru zmenili na Apačov. Hudbou, spevom, aj výzorom. „Kostýmy sme si objednali z Mexika,“ hovorí Joaquin. Kožené pončo stálo rovných sto eur. Na rozdiel od juhoamerických Inkov, ktorí sa obliekali do textílií, Apači nosili kožené oblečenie. „Tieto pesničky sú pôvodné od Apačov, hráme ich však našim štýlom a našimi hudobnými nástrojmi,“ dodáva Joaquin. Pôvodné hudobné nástroje Apačov je vraj ťažké zohnať. Američania si svoje kultúrne dedičstvo strážia. „Nedostali sme povolenie, aby sme tieto inštrumenty odviezli do Európy. Je to zakázané. Nezakázali to Apači, ale americká vláda,“ hovorí Joaquin a dodáva: „Jediné, čo sa nám od pôvodných Apačov podarilo získať, sú tieto čelenky s perím. Sú to originály s orlími perami.“
Pochádzajú z Peru, no žijú na Slovensku. Majú aj naše občianstvo. Slovensko sa stalo ich novým domovom. A Peru? Občas, raz za tri roky svoju rodnú krajinu navštívia. „Keď som prišiel domov, tak už po dvoch mesiacoch som cítil, že ma to ťahá naspäť do Európy. Tu na Slovensku sa žije pokojnejšie, nie tak rýchlo ako v Peru, kde sa každý snaží presadiť. Je to aj tým, že je tam veľká chudoba a neistota. Samozrejme, že je veľa krajín, ktoré sú na tom oveľa horšie. Aj v Peru sa niektorým žije dobre, pretože majú peniaze. Pre oči turistov je Peru pekná krajina, mestá majú pekné ulice, po nich jazdia pekné autobusy... Keď zájdete mimo mesta, je to iné. Podľa toho sa správa aj polícia. Turista je chránený, turista prináša do krajiny peniaze. Keď zavolá na políciu turista a potrebuje pomoc, policajti prídu ihneď. Keď však zavoláme my, Peruánci, že máme problémy, prídu na druhý deň,“ dodáva s úsmevom Joaquin.
Pauza mu skončila, jeho dvaja priatelia sa chystali na vystúpenie. Na hlavy si nasadili pestrofarebné čelenky s orlími perami a na štyridsať minút z nich boli Apači. Premena bola dokonalá; asi nikto z okoloidúcich neprišiel na to, že spievajú Peruánci a nie praví severoamerickí potomkovia slávneho náčelníka Winnetoua.
Milan SUJA
