Šéfkuchár so širákom na hlave. Pozíciu hlavného majstra pri varení každoročného divadelného guľáša prevzal po kolegoch Kršňákovi a Kosírovi, štafetu už však tiež odovzdal mladším. Variť vie, ale nie všetko. „Sú veci, ktoré sa naučiť nechcem, ako je napríklad omáčka, pretože tieto veci bravúrne ovláda manželka.“ Tá je jeho kolegyňou, tiež je zamestnaná v divadle. Foto: archív redakcie
„Keď som sa ja narodil, nikto nebol doma, všetci boli v sprievode,“ smeje sa Vlado Rohoň. „Práve to sa mi na mojich narodeninách páči. Nikdy som nemusel do školy ani do roboty, akurát teraz som mal narodeniny pracovné, pretože sme mali v divadle Deň otvorených dverí.“ Kým bol malý, na jeho narodeniny sa všetci vyobliekali, veď bol Sviatok práce. Aj tortu pekávala jeho mama len na jeho narodeniny, pretože jeho traja bratia mávali narodeniny vo všedný deň. „Nepáči sa mi, že sa tento sviatok tak sprofanoval. Málokto si uvedomuje, kde a kedy vznikol. Že vznikol presne pred 120 rokmi, keď bola v Chicagu demonštrácia a štrajku sa zúčastnilo 400-tisíc ľudí, ktorí bojovali za uzákonenie 8-hodinového pracovného času. Sviatok práce iniciovali vo Francúzsku práve na základe tohto štrajku. Áno, bývalý režim nahnal ľudí na námestia, no oficiálne prejavy aj tak nikoho nezaujímali, každý sa radšej díval po tanečníčkach v krojoch a počúval muziku. A dnes je tých, ktorí radi počúvajú a tlieskajú, ďaleko viac,“ myslí si.
Sprievody sú už minulosťou, no aj veľkolepé narodeninové oslavy. „Čím som starší, tým viac sa mi prestávajú pozdávať oslavy, ktoré sa už podobajú pretekom: ešte z tohto okoštuj, ešte z tohto si nemal... Vedel by som si predstaviť narodeniny strávené napríklad v bazéne s delfínom alebo na slonom chrbte, aby som mohol zrelaxovať. To by bol darček... Pripomína mi to situáciu, keď je nevesta v požehnanom stave a musí vydržať vykrúcanku, pretože ešte ujko z tretej dediny jej chce dať 50 korún. Nepáčia sa mi povinné oslavy a ešte menej sa mi páčia, keď sú neúprimné,“ hovorí. „Samozrejme, oslava je zakaždým, či už menšia alebo väčšia, ale už to nie je také, aké to bývalo. Ľudia sa zmenili, a to nehovorím o divadle, to hovorím vôbec o Slovensku aj o Európe. Dnes sa nedá sadnúť si s niekým na pivo a porozprávať sa o súkromí, pretože to môže zneužiť. Dnes je každý opatrný. Keď som bol chlapec, mama aj náš farár nás učili, že sa nesmie klamať, že sa to nepatrí. Dnes sa na vysokých školách, dokonca aj na teológii vyučuje predmet, ktorý sa volá diplomacia; ako oklamať s čistým štítom. A ja nemám rád neúprimnosť,“ dodáva.
Na budúci rok oslávi Vladimír Rohoň okrúhle jubileum. Šesťdesiatiny. Aké budú? „V prvom rade sa ich musím dožiť,“ hovorí. „Dnes to neviem povedať, ale ak sa nič nestane, určite na oslave nebude chýbať nápoj mojej výroby, ktorý robím každý rok.“ Je to domáca pálenka, v ktorej nechá lúhovať rôzne bylinky. Pre farbu žihľavu a pre povzbudenie chuťových buniek mätu piepornú, medovku lekársku a rozmarín.
Otec mu zomrel, keď mal dvanásť rokov. Detstvo nemal jednoduché, mama musela uživiť štyroch synov. Hovorí, že okrem detí neurobil nič lepšie, ako keď zahodil cigarety. To mal tridsať rokov. No vidieť s cigaretou ho možno aj dnes. Naposledy to bolo v hre Hugo Karas. Tvrdí, že s „povinnou“ cigaretou, ktorú si vyžaduje scenár, nemá problém, napriek tomu, že tridsať rokov nefajčí. Cigarety pri sebe nenosí, zapaľovačom však dáme nonšalantne poslúži vždy.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ