„Aké mäso? Iba hovädzinu, nemiešame. Najlepšie, keď je jeden druh mäsa,“ povedal Jozef Sarvaš z Podkriváňa. Podľa neho gulášu nesmie chýbať pikantnosť. Tú dosahuje štipľavou paprikou a korením. „Tento určite nie je taký tuhý ako maďarský. Keď robíme pre chlapov, napríklad ak varíme pre futbalistov, tak ho poriadne dochutíme,“ dodal. Popoludní si Podkrivánčania krátili čas. Na oleji smažili zemiaky. „A čo, budeme vari hladní?“ zareagoval kuchár na naše začudovanie.
Domáci varili kozľa
Najviac majstrov gulášového umenia bolo na súťaži z domáceho Stožku. A to určite neprišli všetci. „Tento guláš je špecifický tým, že je čisto kozľací. Z mladého kozľaťa a nie zo starého mäsa kúpeného v supermarkete. Toto kozliatko sme včera zarezali a dnes je z neho guláš.“ Kozľacina je podľa kuchára najlepšie mäso. „Už králi jedli mladé jahňatá, kozľatá či prasatá... Vedeli, čo je dobré.“
Varil prednosta
Srňacina bola základom gulášu z kuchyne Hriňovčanov. Varil prednosta mestského úradu Ján Poláček. „Nemalo by tam ísť toľko papriky, skôr viac korenia. To je všetko vec chute a kuchára. Aj guláš z diviny môže obsahovať úplne rovnaké prísady ako guláš z hovädziny,“ skonštatoval Ján Poláček.
Hríby nesmú chýbať
„Gulášmajstrom je moja manželka,“ upozornil nás Ľubomír Krkoška, Zvolenčan z Detvy, ako nezabudol pripomenúť. Guláš varili z diviny, presnejšie, z diviaka. „Je to odchované v prírode, preto je to najlepšie,“ povedal a jeho manželka Gabika dodala: „Každopádne sme chceli uvariť niečo nie celkom typické.“ Hríby napríklad nesmú v guláši chýbať a ako dodali ďalší členovia tímu, ani borievky.
Guláš nemožno pokaziť
Koordinačné združenie Mikroregiónu Podpoľanie postavilo tiež tím. Aj keď sme pri kotlíku zastihli výkonného tajomníka združenia Juraja Bódiho a starostu Starej Huty Jozefa Martinku, tu a tam sa k tímu hlásili i ostatní starostovia a primátori. Zastavil sa hriňovský primátor Imrich Matúška a svojou radou prispel i starosta obce Klokoč Jozef Výbošťok. Odrobiť to však museli prví dvaja. Kým Jozef Martinka sa pomaly trápil pri čistení zemiakov, Juraj Bódi sa ujal úlohy majstra – guláš miešal. Pomiešal dokonca aj suroviny, guláš varili z hovädzieho a bravčového mäsa. O niečo viac bolo hovädziny. Základ gulášu bol podľa neho v cibuli, paradajkách a paprike. Možno guláš pokaziť? „Môže iba prihorieť, lenže na to už dáme pozor,“ dodal starosta Jozef Martinka, pre ktorého je najlepším gulášom hovädzí.
Motorky a guláš
Chlapom pri ďalšom stanovišti učarovala vôňa benzínu. Pokojne tím môžeme nazvať motorkársky. „Dnes som prišiel z chaty a prihlásili sme sa len tak narýchlo,“ povedal nám Peter Matúška zo Stožku. Prečo? „Pretože rád varím guláš,“ dodal. Motorky a guláš k sebe patria, i keď typickejším jedlom sú vraj párky. Aj motorkárske družstvo bolo pomiešané stožkársko-detvianske.
Top guláš? Slovensko-francúzsky
„Ja nemôžem hovoriť, pretože neviem presne po slovensky. Som Francúz,“ vysvetlil nám Dennis Bertini. Jeho slovenčina nebola najhoršia, bolo vidieť, že sa s ňou netrápi prvý rok. Francúzsko-slovenský guláš bol napokon tým najlepším a Dennis si zo súťaže odniesol prvú cenu – televízor. Pred súťažou urobili tri varianty gulášu a dali ho okoštovať viacerým ľuďom. Vybrali najlepší a aj ten ešte mierne upravili. Dennis a jeho tím sa na súťaž svedomito pripravili. Možno to bol dôvod, prečo zvíťazili. Dennis žije striedavo vo Francúzsku a v Detve. Pri guláši mu asistoval Dušan Paulo – jeho svokor a samozrejme manželka Elena. Manželmi sú... „Schválne, nech povie Dennis. Či si pamätá...“ prehodila pani Elena. Dennis sa na chvíľku zamyslel a s úsmevom povedal: „Už veľa!“ To znamenalo osem rokov. A gulášu dal meno. „Guláš a la Paulo.“
Nesmie chýbať chilli
Sekerešovci z Detvy varili guláš z trojakého mäsa. „Najprv sme dali hovädzie a asi pol hodinu po ňom bravčové a baranie,“ vysvetlil nám Ján Sekereš. A všetky základné ingrediencie. „Nesmie chýbať chilli,“ zdôraznil Ján Sekereš, ktorý sa sám ani nepasoval do pozície gulášmajstra. To nechával na synov Jána a Miroslava.
Guláš má variť jeden
„ Guláš už máme skoro hotový,“ vykríkol majster ďalšieho stanovištia. Tri kilo hovädziny, dva kilo bravčoviny a ostatné prísady... „Tie vám neprezradím,“ zaťal sa majster Jozef Ľupták. Medzi ingredienciami má špecialitku, o ktorej vraj nebude hovoriť. Jeho guláš bol v poslednej štvrtine, stačilo už iba pridať a uvariť zemiaky. Pomáhali mu Stožkári a tiež Detvania. Celkovo šesť ľudí. „Najlepšie je, keď je pri guláši iba jeden, pretože ten vie, čo dáva,“ povedal.
Starí psi vraj rúbať nebudú
„Trochu meškáme, akurát sme tam dali mäso,“ skonštatoval Miro Beňo z Horného Tisovníka smutne. Družstvo si kotlík rozložilo na okraji, čo bolo výhodou, pretože na nich nikto nečmudil. „Hovädzinku, bravčovinku...“ prezradil základ gulášu Miro Beňo, pokojne pozorujúci malého chlapca, ktorý rúbal drevo. Prečo chlapec? „My, starí psi, predsa nebudeme robiť,“ vysvetlil. „Mäso nakladám dopredu. Do gulášu sa to zvyčajne nerobí, ja to však robím...“ povedal šéfkuchár hornotisovníckeho stanovištia Michal Cerovský. Nakrájané mäso, zmiešané s olejom a najmä horčicou, nechá poležať v chladničke. Vyskúšal to pri iných receptoch, osvedčilo sa mu a tak to využíva i pri guláši.
Varila hokejová reprezentácia?
Ženy pri očovskom kotlíku sa ani len nesnažili predstierať, že sú majstrami gulášového umenia. Šéfkuchár si odskočil zahrať s chlapcami futbal, ony miešali a strážili guláš. „Nemám strach. Už sa tu nedá nič pokaziť. Aspoň dúfam,“ povedala Anna Hossová. Očovský guláš mal zaujímavú kombináciu - jahňacinu pomiešali s bravčovinou. Inak očovský tím pripomínal hokejovú reprezentáciu. Šéfoval mu Peter Hossa, v útoku bola Anna Hossová... „Škoda, že neprišli aj naši synovia,“ zasmiala sa pani Anna.
Dôležité? Neutralizácia chutí!
Pri detvianskom stanovišti sme zastihli šéfkuchára pozorne miešajúceho svoj guláš. Keď tu k nemu pristúpil ďalší člen tímu so štamperlíkom v ruke. Kuchár Vladimír Michálik ho prevrátil do seba a pokračoval v práci. Na otázku, či si nepokazí chuťové poháriky, odpovedal: „Nie, týmto sa chuť neutralizuje a môžem koštovať nanovo. Keby som guláš ochutnal a po chvíľke chcem zase, tak mám tú chuť ešte v ústach. Takto sa to dá.“
Ženy nezostali v hanbe
Ženy boli väčšinou odsúdené na pomocné práce. Až na jedno stanovište! Vynikalo nielen krásnou úpravou okolia kotlíka, ale aj čisto ženským obsadením. Učiteľky z Materskej školy v Stožku Anna Bohumelová a Andrea Solinová sa rozhodli pustiť do boja o gulášmajstra. „Varíme podľa receptúry, ktorú používame aj v škôlke,“ povedala nám Anna Bohumelová. Do gulášu sa chystala dať cestoviny. Cestovinu do gulášu? „Áno, to je také naše – škôlkarske,“ povedala pani Anna a na naše pochybnosti, či takýto guláš bude chutný, dodala: „Pravdaže bude, veď všetko sme tam dávali s láskou.“
Lašák sa staral o pitný režim
Kuchárov zo svojej reštaurácie prišiel podporiť hokejový reprezentačný brankár Ján Lašák. Do majstrovského gulášového umenia sa im však nestarel. „Ja len pomiešam a prihodím do kotlíka, čo treba,“ povedal a dodal: „Starám sa im však o pitný režim. To je môj obor.“ Guláš veľmi variť nevie, dúfal však, že na nejakú cenu jeho kuchári predsa len navaria. Nakoniec mal pravdu – dostali sa medzi sedem najlepších.
Chýbalo im ihličie
Ani jeden kuchár nepochyboval, že jeho guláš bude patriť k najlepším. „Samozrejme, že bude dobrý. Ako z chaty...,“ povedal nám Pavel Bohumel z Pliešoviec. Jedinou chybou bolo vraj, že chýbalo ihličie. „Nemá poň kto zájsť,“ dodal. Do gulášu dáva nielen ihličie, ale aj pŕhľavu. Tá v guláši už nepŕhli. „Keď sa zvarí, je perfektná na zahustenie,“ vysvetlil Pavel Bohumel.
Bežalo to po ceste, skončilo v guláši
„Nevieme presne, z čoho to je. Rýchlo to bežalo po ceste a keď som dal diaľkové, tak som to zrazil. Zrejme je to divina,“ povedal so smiechom majster kuchár Jano z Detvy a v rovnakom tóne dodal: „Keď sme už mäso mali, tak čo s ním? Preto sme prišli sem. Reku, pochválime sa.“ Spolu s ním dozeral ďalší kuchár Rasťo.
Aj kóšer guláš tu bol
Trojaké mäso použil v guláši Zvolenčan Ivan Kostka. „Každý má inakšiu chuť, preto my robíme takýto guláš,“ povedal. V sobotu však varil za rodinu Riňákovú zo Stožku, do ktorej sa vydala jeho dcéra. A varil dobre, dostal sa do sedmičky najlepších: „Toto je kóšer guláš. Sú tam vyvarené bravčové rebierka, teda šťavička z nich, potom panenská divočinka – prasiatko a hovädzí môčing. Mäso je pokrájané na jemné kocôčky pod štyridsaťpäťstupňovým uhlom.“
Každá líška svoj chvost chváli
Svojich prišiel podporiť i starosta Zvolenskej Slatiny Juraj Kováčik. Sám varí guláš viac ako dvadsať rokov, do družstva Slatinčanov sa však nestarel. Okrem gulášu svojich majstrov okoštoval ešte ďalšie tri. „Každá líška si svoj chvost chváli, no ja si myslím, že tento náš je zatiaľ najlepší. Porota bude mať ťažkú úlohu. Nechcel by som rozhodovať o najlepšom guláši, keď si predstavíme, že je tu viac ako dvadsať mančaftov...“
Porota skúmala vzorky
Porota mala úlohu preťažkú... Vzorky porotcovia skúmali ako kriminalisti, človeka by neprekvapilo, keby odkiaľsi vybrali mikroskop. Čo bolo rozhodujúce? „V prvom rade chuť, potom farba, hustota a posledným kritériom je spôsob zahustenia,“ povedal nám predseda odbornej poroty Jaroslav Bystriansky. Kotlíkový guláš má svoje parametre a znalci vedia, ako má najlepší guláš nielen vyzerať, ale aj chutiť. V čom robili kuchári najväčšiu chybu? „Pri tomto nie je napríklad dodržaná hustota,“ ukázal predseda poroty jednu vzorku. V nej by lyžica pokojne stála. Pri ďalšom nebola dodržaná ani hustota a ani správna farba. Bol svetlý a hustý. Vylúčili aj guláš, v ktorom cítili sladkú chuť. „Použili kečup, ten sa do gulášu nedáva,“ dodal Jaroslav Bystriansky. Namiesto kečupu môže ísť paradajkový pretlak, no úplne najlepšia je čerstvá zelenina, teda čerstvé paradajky a paprika. Jeho kolegovia, odborníci kuchárskeho remesla z hotelov a reštaurácií, zatiaľ podrobne skúmali všetky guláše. A že to nebolo rozhodovanie jednoznačné, svedčil fakt, že vyhlásenie výsledkov sa posunulo o viac ako hodinu.
Milan SUJA
