Dvaja prezidenti otvorili slávnosti
Detva - Piatu desaťročnicu načali Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve. Hoci rad sprievodných podujatí začal už skôr, to skutočné vrece naplnené folklórnymi piesňami, spevom a hudbou sa rozsypalo až v piatok večer. Začiatok festivalu bol síce naplánovaný na ôsmu, no pár desiatok minút museli diváci počkať. Začiatok mal byť a napokon aj bol viac ako dôstojný. Veď koľkokrát sa na otvorení zišli priamo na pódiu amfiteátra dvaja prezidenti? A navyše oblečení v krojoch? Štyridsiaty prvý ročník poctil návštevou slovenský prezident Ivan Gašparovič s manželkou a lotyšská prezidentka Vaira Vike-Freibergová. Tá prišla s manželom Imantsom Freibergom. Gašparovič je v Detve doma, ľudia ho majú radi a na otvorení to dali aj najavo. Lotyšská prezidentka ho však tentoraz zatienila.
„Po druhej svetovej vojne odišlo z Lotyšska malé dievčatko a po päťdesiatich rokoch sa do Lotyšska vrátilo. A stalo sa prezidentom tejto krajiny...,“ predstavil slovenský prezident divákom v amfiteátri Vairu Vike-Freibergovú.
Stretli sa na majstrovstvách sveta v hokeji. A práve vtedy nášmu prezidentovi napadla bláznivá myšlienka. Vedel, že je profesorkou, študovala národopis a zbiera lotyšské pesničky... Ponúkol jej, že sa spolu zúčastnia festivalu v Detve. A v krojoch! Prezident návrh predniesol s pochybnosťami, no lotyšská prezidentka ho vraj prijala s nadšením. A tak nápad z hokeja zrealizovali minulý piatok v Detve. „Folklór a ľudové umenie, to je história... Kto má históriu má aj budúcnosť. Preto sme to takto chceli prezentovať oblečením do našich národných krojov. Ani prezidenti sa nehanbia za svoj ľud, za ľudové umenie a kultúru,“ povedal na otvorení Ivan Gašparovič. Potom lotyšskej prezidentke daroval fujaru. Predtým ju však vyskúšal. Nie je žiadnym fujarovým profesionálom, no podarilo sa mu zahrať pár tónov, za čo si od vďačného publika vyslúžil potlesk. Veď fujaru právom zapísali do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
„Folklórne piesne patrili v minulosti všetkým. Spieval ich každý, či už bol smutný alebo veselý,“ povedala v príhovore lotyšská prezidentka a dodala: „Rada by som sa s vami podelila o jednu krátku pieseň. Jej slová vo voľnom preklade znamenajú: Nikdy sa netrápim nad tým, či prácu dokončím, pretože viem, že to dokážem. A aj keď budem mať ruky a nohy unavené, moje ústa nikdy nebudú unavené. Táto pieseň vyjadruje to, že skutočná sloboda je znamená myslieť tak ako chceme a hovoriť našou národnou rečou tak ako si to slobodne predstavujeme.“ Potom zaspievala. A to nebolo všetko, veď k spevu prehovorila i divákov. Tak hádam prvýkrát v histórii bol z detvianskeho publika zbor, doplňujúci spievajúcu prezidentku. Pesničku zaspievala lotyšská prezidentka hneď dvakrát – aby sa mohli diváci vo svojom speve zlepšiť. Svojim vystúpením si Vaira Vike-Freibergová získala za pár minút srdcia fanúšikov folklóru v Detve. Slovenskému prezidentovi ešte darovala tradičný lotyšský hudobný nástroj kokle a potom sa už obaja prezidenti so svojimi životnými partnermi a suitou ochrankárov odobrali na čestné miesta v hľadisku. Program slávností mohol začať...
Sobota bola náročná
Krštenia, krštenia... Takto nazvali uvítací program kolektívov z Podpoľania, ktorý začal v piatok večer. Po ňom vzdali v multimediálnom programe hold fujare. Prejsť folklórnymi slávnosťami a nenechať si nič ujsť je takmer nemožné. Veď slávnosti, to nie je len vystúpenie na doskách amfiteátra, ale aj množstvo sprievodných podujatí. Napríklad v sobotu sa návštevník prechádzajúci mestom mohol ubehať. Množstvo výstav i ďalších podujatí nútili pridať do kroku. Už od deviatej bol pri amfiteátri jarmok remesiel. Od desiatej otvárali U fujerášov salaš na Detve, na ktorý sa premenil dvor Klubu dôchodcov na Partizánskej ulici. Pol hodiny po tom začal v DK A. Sládkoviča komorný program o hudobných nástrojoch, majstroch a interpretoch s názvom Rozhovory o hudobných nástrojoch. Pri Mestskom kultúrnom stredisku už žiaci Základnej umeleckej školy v Detve a žiaci škôl s regionálnou výchovou predvádzali tradičné ľudové remeslá. Neďaleko vo dvore Podpolianskeho múzea ukazovali zasa majstri drevorezby Štefan Ľupták a Ján Môťovský, ako správne vyzdobiť drevený vyrezávaný kríž. Aj kostol sv. Františka z Assisi patril folklóru. V programe Poďakovanie za dar fujary si mohli návštevníci zaspomínať na už nežijúcich fujaristov. A potom... To sa už museli ponáhľať na amfiteáter, kde o štvrtej začínali ďalšie programy. Patrili regiónu Hont a po ňom zasa jubilujúcim súborom Detva, Marína a Poľana. Večer začali Nôty a spevy spod Poľany a po nich patril amfiteáter SĽUK-u. Nedeľné dopoludnie otvorili heligonkári, po nich sa predstavili zahraniční Slováci a neskôr deti zo škôl s regionálnou výchovou. Slávnosti ukončil galaprogram Veselo je v Detve. Prilákali tisíce divákov, možno viac ako v rokoch predchádzajúcich. Zrejme svoje spôsobil výpadok festivalu vo Východnej.
Festival v znamení „NAJ“
Slávnosti sa niesli, okrem skvelého programu a najmä výbornej muziky, v znamení viacerých raritných momentov. Moje neoficiálne NAJ je toto:
NAJ: Najväčší počet ľudí na meter štvorcový v priestoroch stravovacieho areálu. Počet stánkov s občerstvením nadobudol extrémne rozmery, ale v sobotu večer úporne bojoval s ešte extrémnejším počtom hladných žalúdkov. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Mega ceny neznamenali nižší záujem, aj keď by stúpli vyššie, neboli by na tom obchodníci horšie. Hlad je hlad. V tomto prípade to nebol boj o zákazníka. Zákazník bojoval o svoje práva minúť nekresťanské peniaze. Viac či menej úspešne. Vo finále vytrvalosť záležala najmä od stavu žalúdka. Ako skonštatovala slečna pri vstupe do „raja rozkoší“: Ideme do žraniska. Verím, že vám, ktorí ste podľahli kultu klobás, pečienok, ražniči, kureniec, langošov... nebolo v nedeľu ráno na umretie.
NAJ: Najväčší počet celebrít. V areáli hostí festivalu som objavila maximum známych tvárí. Okrem iných tu boli aj:
Hudobník, pedagóg Milan Križo s fujarou. Sochár Tibor Bartfay, pán v rokoch, s entuziazmom, pohárikom a cigaretkou. Sochár Ján Kulich ako tradičná súčasť tejto akcie. Aj herec Štefan Bučko, ktorý moderoval komorný program v tunajšom kostole, herec a „sľukár“ Marek Ťapák, veľa známych muzikantov – napríklad Robo Puškár, hudobný virtuóz pochádzajúci z tohto kraja... Časť celebrít (najmä páni v najlepších rokoch) s chuťou koštovala čosi z miestneho autobusu v areáli účastníkov podujatia. Chutilo. Podľa vône, ktorá mi zablúdila do nosa tuším, že to bol tekutý produkt s obilným základom. Monika Beňová s manželom Fedorom Flašíkom prefrčali tak rýchlo, že som nestihla ústa otvoriť, nieto ešte fotoaparát. Fedor mal excelentný klobúk s veľkým perom. Vyzerali šarmantne.
NAJ: Najväčšie rady vhodné na zápis do Guinnessovej knihy rekordov boli na toaletu. Banalita? Skúste! Nuž a tak sme v rade „dámy“ stáli nekonečne dlho aj s Monikou Beňovou a inými známymi tvárami slovenského mediálneho neba. Na opačnej strane postával politik Ján Jasovský, sochár Ján Kulich a ďalší a ďalší... Takmer ako obrázok z relácie Smotánka, ibaže nie pri stoloch s občerstvením. A to sme ešte boli v tzv. „vip“ toaletách pre účinkujúcich. V niektorých momentoch sme si naozaj všetci rovní. V tomto prípade sme sa cítili rovnako a aj rovnako sme trpeli.
NAJ: Najväčšou raritou bol pre mňa kolega Andrej Kmeť, ktorý – ako inšpektor odbytu – bol na podujatí pracovne a usilovne propagoval naše noviny MY ŽURNÁL. Medzitým si odskočil zatancovať ako súčasť súboru Marína do večerného programu. Všetko stihol a na všetko mal čas. V duchu hesla: pohoda a klídek... Bavila som sa dokonale. Atmosféra bola skvostná a fajn. Neprišli ste? Môžte ľutovať!