Sme na Mestskom úrade vo Zvolene. Miestnosti tu ochladzujú ventilátory, keďže na klimatizáciu nie sú peniaze. Zuniace prístroje zamestnancom neprekážajú. Myslím si, že sú dokonca vyhovujúcejšie ako klimatizácia, ktorá škodí dýchacím cestám,“ hovorí sekretárka Katka. Prezrádza, že zamestnávatelia im vychádzajú v ústrety nielen dodávaním tekutín, ale aj úpravou pracovného času. V období letného režimu chodia ráno do práce skôr. Teploty sa však niekedy dokážu vyšplhať oveľa vyššie. V tom prípade si môžu pracovnú dobu skrátiť o polhodinu.
Existujú však aj zamestnania, v ktorých úprava pracovnej činnosti nie je možná. Vodiči autobusov musia dodržiavať schválený cestovný poriadok. V mimoriadne teplých dňoch im dopravný podnik kvôli zvýšenej záťaži bezplatne zabezpečuje pitný režim formou vody, minerálnych vôd, štiav alebo čajov. „Momentálne spracúvame aj smernicu o zabezpečení pitného režimu v podobe najnovšej platnej právnej úpravy,“ uvádza Marek Modranský, vedúci odboru dopravných informácií. Vodiči na kratších linkách sa občerstvujú v bufetoch dopravných závodov. Diaľkové autobusy disponujú bufetom, minibarom alebo chladničkou. Vodiči na dlhých cestách majú navyše nárok na občerstvenie alebo hygienu v iných priestoroch počas prestávok. Na pracovné podmienky sme sa spýtali aj jedného zo šoférov. Jána Ryboša sme práve zastihli pri oddychu. Cestujúci vystúpili z autobusu a on mal konečne čas na osvieženie. „Tekutín máme dosť. Horšia je horúčava vo vnútri. Vetráme si, ako vieme. Mám tu malý ventilátorík, ale tým môžem nanajvýš odháňať muchy,“ zveruje sa nám vodič.
Inštruktori v autoškole tiež patria k ľuďom, ktorí celé dni trávia vo vnútri zohriateho vozidla. „Hodiny sa snažíme upravovať tak, aby sme nejazdili uprostred najväčšej horúčavy, v aute sme napríklad od rána do jedenástej, poobede začíname až okolo štvrtej,“ hovorí inštruktor Ján Gabľas. Program teda môžu pružne upravovať podľa počasia. Výnimkou sú len dni skúšok, kedy sa žiaci aj inštruktori musia prispôsobiť harmonogramu testov. Vozidlá síce majú klimatizáciu, ale aj podľa Jána Gabľasa nie je práve prospešná pre zdravie, vetrajú preto radšej klasickým spôsobom.
Zastavili sme sa aj v krajčírskej dielni. „V miestnostiach máme teplomery, ktoré kontrolujú stav. Nemáme síce klimatizáciu, ale ľuďom dávame príplatky za zhoršené podmienky,“ vysvetľuje Anna Výbošťoková, vedúca detvianskej dielne. Popri tom zamestnancom zabezpečujú pitný režim.
„Keby som tu nemala stromy, tak tu asi aj odpadnem. Nemáme tu ani vodu, preto sa musíme zásobovať tou z knižnice. Niekedy chodíme na medokýš, no tam je zasa veľakrát toľko národa, že sa ani neoplatí čakať,“ sťažuje sa Božena Černeyová, ktorá je predavačkou v novinovom stánku. V malých búdkach sa chladná voda v priebehu polhodiny zmení na nechutnú teplú tekutinu. Vetrá sa dverami a malým ventilátorom, no v stánku je napriek tomu neznesiteľný vzduch. „Keby záležalo na mne, všetky stánky dám z hygienického aj zdravotného hľadiska zatvoriť, pretože sú tu neľudské podmienky v lete či v zime.“
Vývarovne alebo sauny? V kuchyniach reštaurácií je pre veľké množstvo pary tiež oveľa teplejšie ako vonku. „Môže tu byť takých štyridsať stupňov, ak nie aj viac,“ hovorí kuchárka Paulína Kuchárová. Majiteľ sa stará o pitný režim, s počasím však bojovať nemôže. Ventilácia nestačí osviežovať vzduch, preto sa vetrá aj dverami. Čašníkom stekajú po tvári kvapky potu, zákazníci však posielajú nové a nové objednávky. Čapovanie piva nie je obľúbenou záležitosťou. Na nohy ťahá horúci vzduch z motora chladiča. „Nuž čo,“ usmieva sa čašníčka, „veď všetkým je teraz teplo a pracovať sa musí.“ Juraj Barjak zasa vlastní s manželkou grilpodnik. Podľa jeho slov je kameňom úrazu zlé architektonické riešenie budovy, v ktorej sa bufet nachádza. „Urobili jediné vetracie okienko nad dverami, oproti však žiadne okno nie je vybudované, je to jednoducho skleník,“ hovorí Juraj Barjak a ukazuje na miestnosť. Problém sa snažili vyriešiť zavedením dvoch ventilátorov v kuchyni a jedného v priestoroch bufetu, napriek tomu je výsledok málo badateľný.
Anna SALVOVÁ