Treba mať šťastie, aj kone dobré...

Bélis a Rigo patrili k najkrajším, hoci nakoniec trofej nezískal ani jeden z nich. Diváci sa pri nich zastavovali, fotili si ich s telefónmi i s fotoaparátmi. A fotili sa aj spolu s nimi. Oba kone boli doslova stredobodom pozornosti aj preto, že už na prvý pohľad boli iné ako ostatné furmanské záprahy. Bélis mal farbu striebrošedú a Rigo zasa šedohnedú. „Sú to trojročné kone, rozdiel medzi nimi je iba dva týždne. Jeden je už zapísaný v plemennej knihe, druhému papiere vybavujeme,“ povedal Ján Krnáč z Pukanca. S koňmi vraj väčšinou robí jeho otec. Plemenné žrebce, ľudovo povedané papierové, sú čistokrvné a možno ich pripúšťať. Oba patria k belgickému plemenu a na Slovensko ich začali dovážať len celkom nedávno z Holandska. Tam ich vraj chovajú vo veľkom. Nie sú najlacnejšie. Tohto sme kúpili za 120-tisíc a za tohto nám už dávali aj 200-tisíc, no otec ho nepredal,“ ukázal na kone Ján Krnáč. Výhodou belgického plemena je, že kone sú veľké a ťažké. To ich už samo osebe predurčuje na ťahanie dreva. Veď darmo je kôň silný, keď je ľahký. Drevo nepotiahne. V rodine Krnáčovcov ich majú šesť. Pracujú v horách, v okolí Banskej Bystrice. Väčšinou sa Bélis i Rigo striedajú s ostatnými. Týždeň robia a týždeň oddychujú. Od súťaže majiteľ veľa nečakal, kone sú zatiaľ mladé a viac-menej iba zbierali súťažné skúsenosti.

Štefan Stehlík z Piešťa sa na stupni víťazov objavil v sobotu niekoľkokrát. Jeho kone patrili k favoritom, celkovo sa však nakoniec umiestnili na druhom mieste. „Konkurencia je veľká, treba mať šťastie aj kone dobré,“ skonštatoval furman. Gaštan a Lyso boli dobre trénované, tréningové dávky vraj dostávajú doma - v Piešti. Keď treba ťahajú aj v hore. „Väčšinou však ťaháme traktormi,“ vysvetlil furman Š. Stehlík. Pre štátne lesy, urbáre, súkromníkov... V celom Podpoľaní a ešte v okolí Krupiny. Nezúčastnil sa pretekov prvý raz, už niekoľkokrát dokonca aj vyhral. Vyhýbal sa označeniu za favorita, šťastie a momentálna pohoda vraj niekedy urobia viac. Dôležitá je tiež súhra furmana a koní. Navyše sa furman musel vysporiadať s tlakom divákov - každý furmanovi radil ako len vedel. Prítomnosť hlučných divákov doliehala aj na kone. „Sú strašne nervózne. Doma, alebo v hore je to iné...,“ dodal. Svoje kone musel pred súťažou trochu pripraviť, v opačnom prípade by sa mohli zraniť. Musia byť vraj vyrobené aj vychodené.

„Kone urobili to, na čo majú,“ hovorí Ján Francisty z Krupiny. Držali sa v strede štartového poľa, žiadne veľké výkony od nich furman nečakal. Ján Francisty bol pred dvoma rokmi majstrom Slovenska, vlani obsadil tretie miesto. To však bolo s inými koňmi. A nový záprah – Batis a Gaštan? „Uvidíme! V robote sa držia dobre, možno im to pôjde aj v súťaži,“ dodal. Kone si musia zvyknúť na gazdu aj jeden na druhého.

„Sme veľmi radi, že si táto súťaž každým rokom získava väčšiu obľubu u furmanov, ako aj u milovníkov koní,“ zhodnotil furmanské zápolenie primátor Detvy Ján Šufliarský. Naozaj sa do Detvy na Amfiteáter prišlo v sobotu pozrieť veľmi veľa divákov. Podľa primátora ich bolo štyri až päťtisíc. Organizátori prvýkrát postavili i tribúnu, odkiaľ mal každý dobrý výhľad. Mesto Detva bolo hlavným organizátorom podujatia spolu s detvianskym Agrosevom a Lesmi SR. Finančne prispeli sponzori, no prvýkrát aj Banskobystrický samosprávny kraj.