Ako sa vám spalo u starostu na dvore?
Dobre, akurát ma ráno preplieskal dážď. Bol tam síce parazól, ale fúkal vietor, tak to veľmi nepomohlo. Ale bolo mi to jedno, lebo som bol som strašne unavený po 50-km túre. V každom prípade som chcel spať vonku, mám dobrú karimatku, spacák aj stan, ale keď je dobré počasie, neoplatí sa ho rozkladať.
Často chodíte aj do Studenej doliny za jedným bačom...
Za Imrom Jančuškom. Zoznámili sme sa vlastne náhodou. Hľadal som pôvodne iný salaš, ale stretol som českých turistov a tí mi povedali: Pane, běžte za tým bačem, je to surovec a hulvát, protože bije psa. Tak som tam išiel a pochopil, ako to je. To nebola bitka, ale výchova. Rozprávali sme sa a nejako sme si padli do oka. Imra považujem asi za jedného z najlepších, ak nie najlepšieho slovenského politológa, pretože vie piatimi vetami zdravým rozumom úplne presne zhodnotiť situáciu. Vlastne robí to, čo by sme my novinári mali vedieť. To, čo obkecávame na piatich stranách, on úplne objektívne, jasne, jednoznačne a pritom pravdivo zhrnie do pár viet. Obdivujem ho za to, aj za to, aký je dobrák. Vie byť aj drsný a prísny, má svoje chyby a slabosti ako každý. Ale na Imra nedám dopustiť. Je to kamarát.
Považujú vás za najodvážnejšieho horského reportéra, ale pôvodne ste chceli byť vraj učiteľom.
Najskôr som chcel ísť študovať archeológiu, ale vtedy sa tuším ten ročník neotváral, tak som sa prihlásil na pedagogickú fakultu a chcel som učiť dejepis. Prijímačky som síce urobil, ale nezobrali ma. Nemal som vtedy ten správny triedny pôvod, navyše som bol vyhodený zo Socialistického zväzu mládeže, takže blbý kádrový profil.
Tak ste sa stali redaktorom...
Kamoš našiel nejaký inzerát, hľadali kameramana, zobrali ho, pýtali sa, či nechcem ísť aj ja, tak som išiel...
Ako ste sa vlastne dostali k horám?
Ešte keď som bol malý, oco ma vláčil po kysuckých vrchovinách na takom kočíku – športiačiku. Tlačil ma po kopcoch, potom kočík skryl za nejaký strom, chvíľu sme išli pešo na huby a tak, potom ma zase naložil na športiačik a išli sme domov. Ten kočík ešte doma máme. Potom som s kamarátom skúšal lezenie v Rajeckých a Súľovských skalách, veľa som čundroval. A potom nič. Stal sa zo mňa akýsi bohém, taliansky typ ,více -méně´, až kým som neprišiel do Popradu. Predtým som sa viac venoval politickému spravodajstvu.
Kedy ste si povedali, že kašlete na politiku a radšej budete robiť horského reportéra?
Stalo sa to úplne náhodou. Išiel som robiť niečo o kamzíkoch a vtedy som spoznal Pala Balla. On je vlastne ten človek, ktorý ma dovliekol niekde vyššie ako je posledná krčma. Potom som začal chodiť do hôr, spoznávať ľudí, lebo to nie je len o horách, ale aj o ľuďoch. Palo Ballo by si podľa mňa zaslúžil Nobelovu cenu za skromnosť. Ten človek urobil pre tatranskú prírodu a pre iných niečo, čo inde robia celé tímy. Mám ho veľmi rád.
Prečo ste sa vlastne vydali na cestu Od Tatier k Dunaju? Inšpiroval vás Rasťo Ekkert?
Plánoval som to dávno, lebo rád spoznávam iných ľudí, iné kraje, špeciálne na Slovensku. Rasťova cesta nebola priamo inšpiráciou, nie je to o súperení ani napodobňovaní. Rozprával som sa o tom so šéfredaktorom, že by som šiel, ale peši, lebo kontakt s ľuďmi na ceste je neporovnateľný. Mojou úlohou je hlavne nakrúcať.
Na chrbte ste raz vyniesli Tóna Nováka so sklerózou multiplex na Skalnatú chatu a splnili mu tak jeho sen. Koľko ľudí, ktorí sami nemôžu chodiť alebo by to nezvládli, ste takýmto spôsobom v Tatrách niesli?
Tóna som niesol iba kúsok, potom ho niesol profesionál Laco Kulanga, rekordér vo vynáške tovaru na horské chaty. Ja som občas niesol detičky, napríklad Maťka bez nôh na Zamkovského chatu.
To je údajne vaša obľúbená...
Som tam nosič, nosievam tam pivo a podobné veci. Žiadnu chatu nechcem uraziť, všetky mám rád, sú tam fajn ľudia, ale Zamkovského a Rysy sú moje srdcovky.
Koľko vážil najťažší náklad, ktorý ste vyniesli na vlastnom chrbte na Zamkovského chatu?
Sto kilogramov, trikrát.
Ako sa udržujete v kondícii? Chodíte do fitness alebo posilňovne?
Nie a ani to netreba. V Tatrách mám všetky druhy pohybu.
Na krku máte zub. Je z diviaka?
Nie, z jaskynného medveďa od kamaráta, lebo jaskyniarčina je moje snáď ešte väčšie hobby ako hory. Jaskyne ma fascinujú, mám nádherný pocit z objavovania neznámeho, aj keď je tam oveľa väčšie riziko ako v horách. Ale nechodím do tých vysvietených, ale do takých divých.
Do akých napríklad?
Prvá sa volala Jaskyňa strateného potoka. Bol som v nej vďaka Igorovi Papovi. Bol to jeho prvý jaskyniarsky ´prúser´ a zároveň aj veľký objav.
Fajčíte, máte pred sebou pivo. Nerobí vám to problémy, keď lozíte po kopcoch?
Niekedy je to problém, ale všetko je to o hlave. Záleží na tom, ako som naladený. Niekedy kopec zvládneš ľavou zadnou a to preto, že máš dobrú náladu a máš na to chuť. Niekedy sa ti jednoducho nechce, a musíš. Ale nepochybujem o tom, že keby som nefajčil, je to oveľa lepšie.
Po tom, ako ste sa topili v Dunajci, si niektorí mysleli, že si budete dávať väčší pozor...
Veď si dávam pozor (smiech).
Ale to, čo robíte, je svojím spôsobom nebezpečné. Láka vás adrenalín? Skákali ste niekedy napríklad bungee jumping?
Skákal som padákom z lietadla, ale nie kvôli adrenalínu. Nakrúcal som niečo o tom a chcel som to jednoducho vyskúšať. Nikdy nič kvalifikované nepovieš, pokiaľ to sám nezažiješ. Moja filozofia je taká, že o čom hovorím, to sa snažím aj robiť. Od kopania kanálov až po lezenie na hory. Snažím sa, aby moje reportáže boli čo najautentickejšie a najpresvedčivejšie. Ale aj tak zbytočne budem ľuďom napríklad opisovať svoje pocity aj z tejto cesty, ako ma bolia nohy, pália chodidlá, keď to sami nevyskúšali. Napriek tomu sa snažím im sprostredkovať svoje zážitky, dojmy zo Slovenska, pozitívne aj negatívne, aj zo samotnej chôdze. Lebo tak sme vlastne všetci začínali. Najskôr sa chodilo len peši.
Jazdíte autom?
Vodičák mám, ale nejazdím, okrem iného aj preto, lebo nemám auto. Absolvoval som jednu nehodu, ale nechcem o tom hovoriť.
Máte nejaké životné krédo?
Ani nie, ale páčia sa mi vyjadrenia typu: Ži a nechaj žiť. Nemám rád, keď sa ľudia montujú iným do súkromia. Ja sa snažím to nerobiť, nezaujímajú ma rôzne pletky, ,klepy a drby´.
Ste šťastný?
Ako kedy. Sú chvíle, keď som rád na svete a chvíle, kedy sa pýtam, prečo som na svete.
Kedy ste naposledy boli na svete rád?
Veľmi šťastný som bol pred pár dňami, keď moja drahá vystúpila s nami až na Gerlach v ťažkých podmienkach. Sľúbil som, že ju tam dostanem a podarilo sa. Bol som na ňu pyšný a zároveň som bol aj šťastný.
A kedy ste boli nešťastný alebo na dne?
Fyzicky bývam často a psychicky? Som taká dosť neformálna povaha a nerozumiem všetkým pravidlám, ktoré treba dodržiavať. Z toho mám dosť často komplikácie, naháňajú ma kvôli nejakým nedoplatkom či preplatkom. Neznášam úrady, listiny a podobné veci, mám s tým problém a mám v tom chaos. Snažím sa to síce riešiť, ale keď je toho veľa, tak ma to prenasleduje.
Čo by ste ešte chceli v živote dosiahnuť? O čom snívate?
Sny sa u mňa striedajú. Niekedy túžim po svätom pokoji, rodine a rodinnom krbe a niekedy naopak snívam o poriadnych, ťažkých cestách, chcel by som ešte niečo dokázať, vyjsť napríklad na osemtisícovku. Ale nie je osemtisícovka ako osemtisícovka. Horolezec typu Hámor zo mňa nebude nikdy, ale teoreticky, za istých okolností, optimálneho počasia a nejakom tréningu by som možno mohol zvládnuť Cho-oju.
Kedysi ste chceli nafilmovať lavínu.
To sa mi už podarilo. Lavínu som dokonca „vlastnoritne“ odtrhol, našťastie som sa hodil nabok a prežil som to.
Nechystáte sa napísať knihu o svojich zážitkoch?
Bola taká ambícia, ale dnes píše knihy kade-kto a už to nie je ono. Myslím si, že som doteraz nič až také mimoriadne nezažil, aby som o tom napísal knihu. Možno raz, ale nie o sebe, ale o Tatrách a ľuďoch v nich.
Raz ste povedali, že aj keď ste toho už v Tatrách dosť pochodili, stále viete iba päť percent toho, čo ľudia, ktorí v nich žijú. Nie ste príliš skromný?
To nie je skromnosť, to je fakt. Tí ľudia tam žijú roky, poznajú hory a keď som s nimi, vidím, čo všetko vedia a čo by som sa ešte od nich mal naučiť, aby som tomu naozaj rozumel...
* * *
ožovi Kubánimu zazvonil mobil. „Ahoj Sebastianko, ako bolo v škôlke? Dobré hračky tam majú? Ty si spapal med? Si úžasný. Aj Indiána si nakreslil?... Ahoj moja, robia so mnou teraz rozhovor, ešte poviem pár múdrych viet a potom ti zavolám...“ Dúfam, že to Jožo Kubáni nebude považovať za montovanie sa do jeho súkromia, ak prezradím, že má dvoch vlastných synov a jedného „zdedeného.“ K jeho koníčkom patrí rezbárstvo a maľovanie. Do dreva vyrezáva hlavne svoje pocity a najnovšie vraj maľuje hory a ľudí v horách. Zaželali sme mu šťastnú cestu do ďalšej dediny, kde sa mimochodom chystal oholiť, a čo najmenej otlakov. „Keď sa naštvem, pôjdem bosý,“ povedal s úsmevno-bolestnou grimasou. Nebolo by to po prvýkrát. Jožo Kubáni už bosý vyliezol na Východnú Vysokú...
Beata Chrenková