Žiadne špeciálne prípravky, zázračné nápoje či tabletky, ani moderná náplasť zaručujúca rýchle schudnutie bez jo-jo efektu. Napokon, redukcia váhy ani nebola ich cieľom. Schudli prirodzene, veď rovných 80 dní strávili na bicykli. Štvorica dobrodruhov zdolala za 80 dní 8000 kilometrov dlhú túru po Britských ostrovoch. Počas expedície Slovakia - British Islands Tour 2006 precestovali Anglicko, Škótsko, Wales, Severné Írsko, Írsku republiku, Orkneje a Hebridy (do Anglicka cestovali cez Nemecko, Holandsko, Belgicko a Francúzsko). Na cestu vyrazili v polovici júna. Branislav Sýkora z Krupiny a s ním Peter Patsch z Malaciek, Jozef Bocko a Ľuboš Horňák z Bratislavy.
Braňo schudol najmenej, len 11 kíl, Jozef 16, Peter 17 a Ľuboš 22. Vedia však, že stratené kilá v dôsledku chudobnejšej stravy sa im čoskoro vrátia. „Za celú dobu žiadny chlieb či zemiaky, prakticky len ryža a cestoviny. Čo nám bolo finančne dostupné. Na ostrovoch sme nenašli žiadne mäsové výrobky v konzerve, žiadne paštéty, takže z mäsa sme jedávali len sardinky,“ hovorí Braňo. Paradoxne preto vyznieva jeho prvé jedlo doma. „Prišiel som neskoro večer, takže narýchlo som si urobil len kolienka s vajcom,“ smeje sa.
Oproti plánovaným 8000 km prešli o 200 km viac, Braňo presne 8280 km, pretože na bicykli vyštartoval už z Krupiny. Aby cyklisti dodržali náročný harmonogram a určený termín návratu, najazdili každý deň priemerne 100 kilometrov a posledný deň expedície dokonca až 218. „Kazilo sa počasie, tak sme to hnali. A nechceli sme 30 – 40 kilometrov pred miestom, kde sme mali odstavené auto, stavať na noc stany. Šliapali sme do polnoci, na tejto expedícii to bola naša prvá nočná jazda. Inokedy sme líhali ešte za vidna. Spávali sme na pasienkoch, na pokosených lúkach. Raz, bolo to vo Veľkej Británii, sme spali uprostred veľkého kruhového objazdu. Problémy sme s nocovaním nemali žiadne, akurát nás niekde ráno upozornili, že tam stanovať nemôžeme, ale vtedy nám to už bolo jedno, nemienili sme tam zostať.“
Napriek pravidelnému dopĺňaniu vypotených tekutín a vitamínov Braňo v dôsledku dehydrácie strávil v Anglicku dva dni v nemocnici na infúziách. „Prišlo menšie stúpanie, nemohol som dýchať, nevládal som šliapať. Prišlo mi zle. V nemocnici zistili, že mám nejakú anomáliu srdca. Srdce normálne bije 60 – 80 úderov za minútu, mne namerali od 90 do 105 úderov aj vtedy, keď už som pokojne ležal v nemocnici. Na tretí deň som mal ísť na test na bežiaci pás, ale odmietol som. Hovorím, v žiadnom prípade, veď chlapci šliapu ďalej, nedohoníme ich. Tak vybavili test ešte v ten deň, lekári kvôli mne ostali dlhšie. Podpísal som reverz, pretože každý 2500 účastník na tom páse skolabuje. Keď boli známe výsledky, odporučili mi prerušiť cestu a vrátiť sa domov. Napriek tomu nám po večeri (ako tlmočník s ním zostal Ľuboš, pozn. red.) na účet nemocnice objednali taxík, ktorý nás odviezol za chlapcami. Keď sme sa zišli, sadli sme na bicykle a ešte v ten večer sme urobili 60 kilometrov.“
Braňo má za sebou viacero takýchto expedícií, medziiným aj vyše 15-tisíc kilometrovú cyklotúru do Japonska, táto však bola podľa neho najnáročnejšia. „Bola to drina, ale cestu v žiadnom prípade neľutujem,“ zdôrazňuje. „Najmä v Škótsku boli zle označené turistické pamiatky. Každý deň sme sa zastavili pri historických či prírodných zaujímavostiach, no väčšinou boli zle označené. Domáci, najmä v Írsku a Anglicku, nemali chuť komunikovať, vysvetľovať nám, ako sa k nim dostaneme. A neboli sme jediní, blúdili aj turisti na autách. Pre nás to bola časová strata, niektoré úseky sme museli z programu vypustiť. Čo sa týka terénu, najnáročnejšie bolo Anglicko, samý kopec, v Írsku sú zas zlé cesty ako na Slovensku a drzí vodiči, ktorí predbiehajú na plných čiarach a druhého vytlačia z cesty. Briti sú pomerne odmeraní, no stretli sme sa aj s ochotou a ústretovosťou. Napríklad, keď sme si potrebovali dobiť baterky do mobilných telefónov, v reštauráciách s tým nemali problém. Na Orknejách, čo je ostrov patriaci Škótsku, sme ráno v prvom dome, na ktorý sme natrafili, požiadali domáceho pána, či si uňho nemôžeme zložiť veci, aby sme si odľahčili bicykle. Ochotne nám otvoril dielňu. Obišli sme Orkneje a večer sme sa vrátili po veci. A on hovorí: Už nechoďte nikam, môžete prenocovať u mňa. V Dubline sme objavili českú reštauráciu, vraj je otvorená len tri mesiace. Jej majiteľ, tiež nadšenec cyklistiky, nás pozval na pivo a zaplatil nám večeru. A tak sme si v Írsku dali pravé české‚ vepřo, knedlo, zelí‘. A napokon nám všetkým štyrom zaplatil nocľah v ubytovni.“
Počas cesty spoznávali kultúrne aj prírodné zaujímavosti, navštívili viaceré historické pamiatky. Na Branislava najviac zapôsobili Orkneje so zaujímavou dedinkou obývanou v rokoch 3200 - 2200 pred Kr., ktorá sa zachovala vo vynikajúcom stave. Za 80 dní zmokli len trikrát. „Niekedy pršalo v noci, ale to nám neprekážalo, no cez deň bývalo spravidla pekne a teplo, niekedy až 25 stupňov,“ dodáva Branislav, ktorý by sa rád na viaceré miesta vrátil.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ