V lete ho spoznalo celé Slovensko, hoci by bol určite radšej, keby sa jeho meno spomínalo v iných súvislostiach. Šesťdesiatštyriročného lesného robotníka Jána Gejdoša z Liptovských Sliačov napadol medveď, ktorý mu pri útoku dokaličil tvár. Život mu zachránila duchaprítomnosť a výborná znalosť miestneho terénu. Po útoku šelmy absolvoval kolotoč operácií, v ružomberskej Ústrednej vojenskej nemocnici bol vyše mesiaca. Ďalšia operácia – v Banskej Bystrici – ho čaká v najbližších dňoch. Dovtedy bude tráviť chvíle v teple rodinného domova, kde sme ho navštívili.
Jána Gejdoša prepustili z ružomberskej Ústrednej vojenskej nemocnice koncom septembra. Foto: gl
Medveď vyletel z húštiny
Piatok, osemnásteho augusta, krátko popoludní. Ján Gejdoš pracuje v lese nad Liptovskými Sliačmi, v lokalite nazývanej Sliačanska dolina. Spolu s ním tam vyžína stromčeky aj šesť žien. Po tom, ako dokončili robotu, sa po chodníku vracajú späť do doliny. Ján ako skúsený poľovník kráča prvý. Po pár krokoch ho v lese, ktorý pozná ako vlastnú dlaň, zažil scénu, o ktorej sa mu ani nesnívalo.
„Bol to okamih,“ vracia sa k osudnému piatku. „Kráčal som po chodníku, keď ma zrazu napadol medveď. Vyletel na mňa z nepriehľadnej húštiny, hneď som vedel, že je zle. Rukami som si reflexívne zakryl hlavu, no nešťastiu som už nezabránil. Ešte aj po toľkých dňoch od osudnej chvíle mám medveďa pred očami. Na to sa jednoducho nedá zabudnúť,“ hovorí.
Pri útoku nemal šancu
Kolegovia poľovníci odhadovali, že ho napadol približne pätnásťročný medveď, ktorý vážil úctyhodných tristo kíl. Maco sa po útoku vzdialil, Ján bol pri vedomí a zostal ležať, no šelma sa po útoku ešte dvakrát vrátila. Potom sa zranený muž postavil a snažil sa dôjsť ku Kamennej chate. „Cestou som si ešte pospevoval Horička moja, už som ťa dohájil. Bol som pri vedomí a veľmi mi pomohlo, že som v lese, ako sa hovorí, poznal každú piaď. Cítil som obrovskú bolesť, no i napriek tomu som si chcel mobilom zavolať pomoc. Silno som krvácal a tak moja snaha vyšla nazmar.“
Pri chate pracovala partia lesných robotníkov z Oravy. Jeden z nich, Dano Hubiak, našiel miesto, kde má signál na mobil a okamžite vytáčal 155. K záchranke, ktorá prišla o pár minút, ho došikovali statní oravskí chlapi. „Keby sme ho z tej hory nevyšikovali, zrejme nežije. Boli sme už na odchode, auto, ktoré nakladalo drevo, už na nás čakalo. Hoci sme pracovali, vrčali nám píly a naokolo bol hluk, volanie žien o pomoc sme počuli,“ skladá mozaiku záchranárskej drámy D. Hubiak. Pre prípad, že by bol medveď ešte nablízku, si zobrali aj pracovné nástroje.
Prečo ho šelma napadla?
Z hory viedla cesta Jána Gejdoša do Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku. Mal zdevastované ucho i oko, poškodené svaly na tvári i nervy, medveď mu pri brutálnom útoku vytrhol pol tváre. Na nej sú stopy, i napriek výbornej práci lekárov, viditeľné. Navyše, nemôže dýchať ústami, ale nosom. Prečo ho vlastne šelma napadla, nechápe ani s odstupom takmer troch mesiacov.
„Určite nešlo o štandardný útok,“ vysvetľuje Ján Ondrejka, člen Poľovného združenia v L. Sliačoch. „Dosť dobre nechápem, prečo ho maco napadol. Veď dvesto metrov od miesta nešťastia lesní robotníci manipulovali s drevom, hluk predsa musel počuť aj medveď. Po chodníku spolu kráčalo dosť ľudí, navyše za bieleho dňa.“ Poľovníci pár dní po útoku požiadali kompetentné orgány o povolenie na odstrel. Hoci ho dostali, medveďa sa im nepodarilo odstreliť. „Na chytenie medveďa sme mali málo času. Navyše, mohol sa pohybovať aj v okruhu päť až sedem kilometrov. Nevylučujem, že prešiel do susedných revírov.“
Poďakoval sa v kaplnke
J. Gejdoša prepustili z nemocnice dvadsiateho piateho septembra. Ako hovorí, robiť nemôže nič, no pánu Bohu sa už bol spolu s vnúčikom poďakovať v kaplnke Matky ustavičnej pomoci. „Vidím na jedno oko, no myslím si, že sa to začína zlepšovať. Pri ostatnej kontrole u lekára som už videl o riadok viac. Keď si spomeniem na hrôzostrašné chvíle, tak som Bohu vďačný za to, že aspoň vidím.“
Dvadsiateho novembra absolvuje ďalšiu z množstva operácií. V Roosveltovej nemocnici ho čaká plastická operácia viečka na ľavom oku.„Snažím sa byť zdravý, telo si musí zvyknúť.“ Vo voľných chvíľach doma väčšinou pozerá televízor, nehrozia mu ani prechádzky po dvore.“
O človeka sa nikto nezaujíma
Pri otázkach o ochrane medveďov stúpne J. Gejdošovi tlak. „Je fakt, že medvede sú v posledných rokoch premnožené, no okrem poľovníkov to zrejme nikoho nezaujíma. Každý výčiny medveďov ignoruje a chyby sa snaží hľadať inde. Zo srdca by som tým, čo chcú chrániť medvede, prial zažiť situáciu, v akej som bol. Keď máte pred očami medvediu papuľu a labu vidíte pár centimetrov pred očami...“
Medvede pritom chránil, aj keď je poľovník, celý život. „V minulosti som mal možnosť vystreliť na medveďa niekoľkokrát, no nakoniec som to neurobil. Ale nemyslite si, že na hory zanevriem. Ja si horu neodpustím, odmalička je mojou druhou matkou.“
(miš)
Medveď väčšinou nemá dôvod útočiť na človeka
Podľa poľovníkov počet medveďov v posledných rokoch stúpol. „Na Poľane musí byť okolo šesťdesiat medveďov a to rátam iba v chránenej poľovnej oblasti,“ povedal nám poľovník Emil Rakyta. Tohtoročná dobrá úroda duba a buka vraj spôsobuje, že medvede sú roztárané po celej dolnej časti Poľany. „Najviac medveďov je ponad Očovú,“ dodal poľovník. Pomerne rozšírený je však aj vlk. Vonku je chladno, vo vyšších polohách sme zaznamenali aj prvý sneh. Nemali by sa už medvede uložiť na zimný spánok? „Ešte nie je taká zima, až keď budú silnejšie mrazy,“ vysvetlil E. Rakyta. Zvýšenie počtu medveďov sa automaticky prejavuje vo zvýšenom počte kontaktov s človekom. Nie všetky skončia pre človeka dobre. „Tento rok nedošlo na Poľane k žiadnemu útoku na človeka, no v minulosti ich bolo niekoľko,“ hovorí poľovník. Väčšina z útokov skončila zranením človeka, iba jeden skončil jeho smrťou. Kočišovi, ktorý sa vracal z práce, vyplašil kone pravdepodobne medveď. Zomrel po tom, čo sa mu prevrátil voz. Že išlo o medveďa, je ťažko dokázať, kone zvyknuté na les sa však len tak hocičoho nezľaknú. Sám Emil Rakyta sa v lese stretol s medveďom niekoľkokrát. „Minulý týždeň som jedného tiež videl. Bol odo mňa vzdialený asi dvadsať metrov,“ dodal. Dvadsaťmetrová vzdialenosť je už kritická, napriek tomu by vraj stihol namieriť a vystreliť. Čo má však robiť človek, ktorý uvidí medveďa a pri sebe nemá žiadnu zbraň? Najlepšie je vraj urobiť nejaký hluk. Medveď väčšinou nemá dôvod útočiť na človeka a preto zvyčajne ujde, iné je to, ak má pri sebe mláďatá. Vtedy by nemusel ani hluk pomôcť a treba čo najskôr zobrať nohy na plecia. Aj keď mohutné zviera vyzerá nemotorne, na krátku vzdialenosť vyvinie veľkú rýchlosť a ak to s útokom myslí vážne, človek mu neujde. Kde však treba utekať, dolu kopcom alebo hore? „To je ťažko povedať, ja som utekal iba dolu kopcom,“ zasmial sa skúsený poľovník.
(ms)
