Posledné zasadnutie 25-členného tímu zvolenského mestského zastupiteľstva pred komunálnymi voľbami malo slávnostný ráz. Konalo sa v stredu minulý týždeň v Divadle J. G. Tajovského a okrem poslancov sa ho zúčastnili aj viacerí hostia. Poslanecký zbor totiž v závere svojho funkčného volebného obdobia udelil dve Ceny mesta za rok 2006. Tento rok získala cenu Mária Mázorová, umelecká vedúca a choreografka detského folklórneho súboru Zornička, za zachovávanie slovenského folklóru a tradícií a ich predávanie ďalším generáciám. Ďalším laureátom sa stal geológ Jaromil Húsenica, bývalý pedagóg Technickej univerzity vo Zvolene, ktorý celý život zasvätil ochrane životného prostredia.
O udelení ďalších štyroch cien rozhodol primátor Miroslav Kusein. Ten Cenu primátora mesta udelil Milanovi Golisovi, riaditeľovi Lesného mestského podniku Zvolen, za dlhoročné výsledky podniku a odbornú pomoc pri realizácii výskumu na Pustom hrade, Tiborovi Weisovi za projekt zvolenskej optickej metropolitnej siete a Jozefovi Jambrichovi za viac ako 100-násobné darcovstvo krvi. Cenou in memoriam primátor ocenil celoživotnú prácu architekta Júliusa Šovčíka, ktorý sa medzi inými podpísal pod architektonický návrh zvolenského zimného štadióna.
Už ako päťročný zbieral kamene
Geológ Jaromil Húsenica o inom povolaní vraj nikdy nesníval. „Horný Liptov, odkiaľ pochádzam, to je lokalita, kde je geológia v génoch. Už ako 5-ročný som začal zbierať kamene. Mal som múdru mamu, ktorá ma ‚nevytrepala‘ za to, že mám plné ‚kešene‘ kameňov, aj zablatených. Povedala mi len: syn môj, kamienky ťa neuživia, ale pôda, tú si musíš vážiť.“ Kamene zbiera dodnes. „Mám aj z Brazílie či z Kanady, ale nie vlastnoručne privezené, nie som taký cestovateľ a v minulosti ani neboli na cestovanie také možnosti. Kamene som postupne pretriedil, niektoré som venoval vlastivednému múzeu a nechal som si len tie najvzácnejšie,“ prezradil.
Ponukám zo sveta nepodľahol
Zvolen bol prvým mestom, ktoré malo vlastnú webovú stránku. Bolo to v roku 1994, v čase, keď ešte veľa ľudí ani netušilo, že existuje internet. V súčasnosti je zvolenská samospráva unikátna aj vlastnou metropolickou optickou sieťou. Tú začala budovať ako prvá na Slovensku a hoci ju už medzitým majú aj niektoré ďalšie mestá, stále ich je málo. Zásluhu na tom všetkom má Tibor Weis, pracovník Technickej univerzity vo Zvolene. Fachman vo svojom odbore, ktorý prednáša aj za hranicami Slovenska. Absolvoval konferencie vo väčšine európskych krajín, ale aj v Spojených štátoch či v Malajzii. Zo zahraničných krajín ho oslovili nielen kvôli prednáškam, ale aj s pracovnými ponukami, tým však odolal. „Keď som sa rozhodoval, či niektorú prijať, položil som si otázku, či je lepšie byť radovým zamestnancom v niektorej veľkej firme, alebo mať voľnosť pri rozhodovaní, pri výbere, pri pracovaní na projektoch... Univerzita mi poskytla v tomto smere najlepšie podmienky, tak som zostal,“ skonštatoval. Optické káble používajú telekomunikačné spoločnosti a Zvolen sa rozhodol, že po ich vzore vybuduje vlastnú sieť. „Umožňujú pripojenie veľmi veľkou rýchlosťou, niekoľko stonásobne rýchlejšie ako klasické medené káble a keďže majú neobmedzenú kapacitu, sú pripravené aj na poskytovanie služieb, ktoré ešte nepoznáme,“ vysvetlil Tibor Weis podstatu optických káblov. Samospráva ich doteraz vybudovala v dĺžke osem kilometrov.
Veľkomestá neobľubuje, najlepšie sa cíti v hore
Milan Golis je zakladateľom a v súčasnosti aj prezidentom Združenia obecných lesov SR. Jeho sídlo „stiahol“ do Zvolena, do budovy Lesného podniku mesta, ktorého je riaditeľom už šestnásť rokov. Hovorí, že lesníctvo má v krvi. „Som z lesníckej rodiny, aj otec bol lesník. Už ako malý chlapec som chodil s puškou na pleci. V tom čase sa rodil môj vzťah k lesníctvu. Keby mi to nevyšlo s lesníctvom, asi by som študoval veterinárne lekárstvo,“ prezradil. Najlepšie sa cíti v hore, tam, niekde na chate v horských oblastiach, by najradšej trávil aj dovolenky, no kvôli manželke ich väčšinu trávi pri mori. Veľkomestá neobľubuje, dokonca z nich uteká. „Keď musím ísť do Bratislavy na ministerstvo pôdohospodárstva, nejdem ani na obed, len aby som čo najskôr z Bratislavy zmizol,“ zasmial sa. Rád aj hubárči, no na prechádzky lesom nemá času nazvyš. Naposledy bol na huby vlani, tento rok nestihol. „Deprimuje ma, keď idem do lesa a je tam veľa ľudí. Neuvedomujú si, ako rušia lesnú zver, aká je z nich stresovaná. Z tohto dôvodu nie je hubárska sezóna mojím obľúbeným obdobím. Keď som bol v škandinávskych krajinách, tam si huby nikto nevšímal. A bolo ich tam plno. Nezbierajú ich, pretože vedia, že výbuch jadrovej elektrárne v Černobyli zaťažil našu pôdu. Huby prijímajú do svojho organizmu aj toxické látky a sú zaťažené rádioaktivitou. U nás sa však o tom vôbec nehovorí,“ dodal. Samozrejme, Milan Golis tým nechcel vášnivých zberateľov a konzumentov húb vystrašiť, tiež ich rád jedáva. „To by musel človek tie huby jesť dva razy týždenne, aby mu uškodili,“ vysvetlil.
Mal byť učiteľom, nosí modrú uniformu
Hoci Jozef Jambrich vyštudoval pedagogickú fakultu, za katedru sa nikdy nepostavil. Vyštudoval aprobáciu ruský jazyk – geografia – história, robí však na železničnej stanici ako vedúci posunu. Na svojom konte má viacero ocenení Medzi inými diamantovú plaketu, tú dostal už pred dvanástimi rokmi, a tiež cenu, ktorú získal ako leureát za Humanitný čin roka za rok 1999. Je totiž darcom krvi – bez nároku na finančnú odmenu. Svoju krv pritom daroval už 174-krát (!). A aký najkrajší, najcennejší dar v živote dostal on? „Najväčším darčekom je moja manželka a moje tri deti. Moja rodina nemá náhradu v iných hmotných darčekoch,“ skonštatoval. Darcom krvi v rodine je však jediný. „Dcéra a starší syn darovali krv raz. Boli si to vyskúšať, ale ďalej nepokračovali,“ priznal.
Zvíťazila láska k tancu
Mária Mázorová začala študovať na Karlovej univerzite v Prahe slovanské literatúry a anglistiku, po roku však štúdium nechala kvôli tancu. „V piatom semestri som objavila oznam o konkurze do tanečného súboru. Zo zvedavosti som naň išla a keďže som ho urobila, nechala som školu a šla som tancovať. Láska k tancu bola silnejšia, hoci som študovala rada,“ prezradila rodená Pražáčka, ktorá žije vo Zvolene 46 rokov. Skutočnosť, že školu nedokončila, nikdy neľutovala. „Čudovala som sa rodičom, že mi to schválili. Mali vzťah k umeniu akéhokoľvek druhu, možno preto im to neprekážalo. Bola aj iná doba, no ja by som sa takéto rozhodnutie snažila deťom vyhovoriť.“
Záľuby? „Deti, rodina...,“ skonštatuje. „Rada tiež lúštim krížovky a čítam detektívky, ale najväčšou vášňou je tanec a folklór zvlášť. Rodičia boli Ukrajinci, takže u nás doma sa spievali ukrajinské pesničky. Od toho nie je ďaleko k slovenskému folklóru. Blízky mi je liptovský, ale za najsilnejší región, najmä čo sa týka tanca, považujem Podpoľanie.“ Z folklóru iných národov ju oslovuje španielsky či taliansky, no najsilnejšie sú podľa nej slovanské folklórne tradície. So súborom Zornička už precestovala kus sveta a keďže rada poznáva nové krajiny, vďaka láske k folklóru si napĺňa aj záľubu v cestovaní. Zostal aj nesplnený sen? „Tých je vždy veľa,“ odvetila s úsmevom. A dodala pár veršov z istej českej básničky. „Život kdyby byl jakkoliv dlouhý, nesplní nikdy co my chcem, nesplni naše nam touhy.“
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
