Viac ako o kúpe či predaji boli Vianočné trhy vo Zvolene o stretnutí priateľov a známych, rozhovoroch a vychutnaní si zrejme posledných dní s pekným počasím. Žiaden sneh, ani ľad... Keďže na trhu človek nakúpi, aj keď nakúpiť nechce, predsa len nejakú tú tržbu obchodníci mali.
Nechceli byť dotieravé
„Kalendáriky, pokladničky, varešky... A ešte stolčeky, tie sme predali všetky,“ povedala Eva Dobríková zo Združenej strednej školy vo Zvolene. Boli jediným školským stánkom na Vianočných trhoch. Pestrý sortiment drevených výrobkov pochádzal z pracovného vyučovania. Vyrobili ich študenti a tí ich pre školu aj predávali. Kým stolčeky predali rýchlo, taká debnička na fľaše kupujúcich nezaujala. Hádam preto, lebo bola prázdna. Predávajúce študentky na námestí sa nemohli pochváliť tým, že by aspoň niečo z ponúkaných výrobkov sami vyrobili. „My sme tiskárky,“ vysvetlila Miška Nováková. Nepochopili sme a tak dodala: „To sú technické a informačné služby.“ V druhom ročníku na praxi predsa len nejaké varešky a jednoduché podložky vyrobili. Dá sa to vraj rýchlo naučiť, presvedčila nás ďalšia študentka Lucia Lamešová. Predávali takpovediac iba pasívne, na zákazníkov čakali, kým ich sami neoslovili. Vraj nechceli byť dotieravé.
Mladá pani mladou nebola
Na druhej strane námestia to bolo úplne iné. „Mladá pani, nech sa páči, záclona pre vás,“ skočil do cesty ponáhľajúcej sa žene predavač so záclonou v ruke. Mladá pani nebola až taká mladá ako hovoril a ani záclony ju nezaujímali. Výkriky však bolo počuť zo všetkých strán. O pár metrov ďalej už iná trhovníčka presviedčala babku, že určite potrebuje čižmy na zimu. Stará pani sa zatvárila prekvapujúco. Z obchodu nebolo nič. Obchod nevyšiel raz, dvakrát... Nevadí, veď vyjde ďalší. Optimizmus niektorých trhovníkov bol skutočne hodný obdivu.
Na pletenie treba čas
„Na trávu a seno. Zoberieme ho na chalupu,“ vysvetlil Jozef Homola zo Zvolena. Z Vianočných trhov si s manželkou odnášali obrovský prútený kôš. V ňom mali síce aj malý, úctu si však zasluhoval najmä ten väčší. Jozef Homola dobre vedel, čo je to ručne upliesť kôš a koľko roboty sa za ním ukrýva. „Tento starý pán to už určite robí roky, má potrebnú zručnosť,“ ukázal na predávajúceho remeselníka. Sám sa vraj väčšinou pustí iba do opravy poškodených miest na starších košoch, na veľký si netrúfa. „Človek si musí nazbierať košíkársku vŕbu - prúty sa musia zbierať skôr. Potom ich treba nechať trochu vyschnúť, nie však až tak, aby sa lámali. Až potom si môžem k tomu sadnúť a pliesť. Trvá to však dlho,“ dodal k „výrobnému“ postupu. Veľký kôš na seno, malý na kvet – pre manželku. „Doma máme veľa prútených výrobkov. Aj teraz na trhoch sme čakali, že bude viac podobných výrobkov,“ dodala Marta Homolová. S obrovským košom sa pobrali z trhov preč. Zrejme domov, veď tárať sa s ním pomedzi stánky by sa už ani nedalo.
Bozk a imelo patria k sebe
Výhodou pekného počasia počas trhov bolo, že si ľudia mohli oddýchnuť aj na lavičkách. Skupinu tínedžeriek sme tiež na jednej zastihli. Zaujali nás však niečím iným - každá mala v ruke imelo. Načo im bolo? „Keď sa to nad niekoho dá, musí sa potom pobozkať,“ povedala nám Petra z Osemročného gymnázia vo Zvolene, no nevysvetlila, prečo je to tak. Vedela, že k sebe patrí imelo a bozk, ostatné „nepodstatné“ okolnosti ju ani nezaujímali. „Prečo sa to robí? Neviem... Možno pre pekný pocit,“ dodala. Čo presne urobí s imelom, tiež nevedela. Po návrate domov ho vraj možno prilepí nad dvere. Gabriela sediaca vedľa nej išla na to z inej strany. „Keď už mám to imelo, hádam ma niekto pobozká. Aspoň tak – symbolicky,“ povedala s úsmevom. A čo potom? Má imelo čarovnú moc? „To dúfam,“ dodala, no v čo dúfa, nevysvetlila. Či imelo skutočne tínedžerkám pomohlo k bozku, sme sa už nedozvedeli. Fotografovať sa nechceli a tak prišli o možnosť zaujať prípadných záujemcov cez novinové strany.
Milan SUJA
