Pavol Špirko je takpovediac „panelákový“ človek. Možno aj preto, že celý život prežil medzi betónovými múrmi, ho dodnes oslovujú naše ľudové tradície. A keďže je mimoriadne zručný, ľudové námety využíva aj pri svojej všestrannej tvorbe. Steny jeho bytu zdobia viaceré ihlou vyšívané obrazy s pestrými farbami, nespočetné množstvo menších aj väčších obrazov, ktoré sám namaľoval, no predovšetkým sú to výtvory z dreva. Praktické, do domácnosti, súčasti bytového zariadenia, ale aj dekoratívne. Mimoriadne cenná a originálna je jeho verná napodobnenina usadlosti, aké si stavali naši predkovia koncom 18. a začiatkom 19. storočia na Orave a Kysuciach, ibaže v zmenšenej forme. Hospodársky dvor, ako ho autor nazval, je obdivuhodný svojou precíznosťou, stvárnením života jednej rodiny do najmenších detailov.
Verná miniatúra vidieckej usadlosti má uzatvorený dvor, lemovaný časťou domu na bývanie a hospodárskymi priestormi. Pred domom je malá záhrada na kvety a studňa s funkčným rumpálom, ručným navijakom, ktorým spúšťali vedro do studne. S úžasom sledujeme, ako tento ľudový umelec zo Zvolena drevené vedierko (vo veľkosti nechta na malíčku) zavesené na retiazke spustí do studne. A potom nám otvorí drevenú vyrezávanú bránu a my nahliadneme na dvor, ktorý stráži pes. Na dvore si pokojne leňoší mačka, sliepky vyzobávajú zrno, pár koní zapriahnutých do voza čaká na kočišov povel a muži v tradičných ľudových krojoch sa zvŕtajú okolo gazdovstva. „Najťažšie na tom všetkom bolo verne napodobniť tradičné prvky tej doby. Spôsob, akým stavali domy, akú architektúru používali, som si musel naštudovať. Pri zhotovení kópie som dokonca vychádzal aj z vtedajších skutočných stavebných pomerov a postupov. Dom je preto prevažne drevený, akurát sýpka, ktorá bývala z kameňa, je na mojej kópii‚ murovaná‘, teda z hobry, na ktorú som naniesol sadru,“ vysvetľuje. Dva roky na hospodársky dvor zháňal materiál, dva a pol roka, väčšinou po večeroch, dvor vyrábal. Bez nekonečnej trpezlivosti by to nedokázal. Viaceré výtvory, ktoré dotvárajú život hospodárskeho dvora, nemajú väčšie rozmery ako tri krát tri milimetre. Všetky tie nespočetné maličkosti sú jeho dielom. Okrem domácich zvierat, v ich prípade si pomohol detskými hračkami. Postavičky rodiny troch generácií zhotovil z modulitu. „Obytná časť domu má tri miestnosti: kuchyňu, prednú a zadnú izbu. V zadnej bývajú rodičia, v prednej syn s rodinou. Nasleduje hospodárska stavba, ktorú tvorili maštale, humno, kde sa mlátilo obilie, či sýpka,“ ozrejmuje. Nechýba ani chliev či latrína. Pod strechou domu, ktorá je sklápacia, sú ukrytí ďalší členovia rodiny. Napríklad starý otec strúha nožom šindle na strechu, stará mama tká na krosnách. Obidve postavičky sa pri práci naozaj pohybujú. Úžasné je aj zariadenie domu, autor nezabudol ani na jednu maličkosť. Na stole v kuchyni vyšívaný obrus, na ňom krčah s miskou, na stene ozdobná polička s keramickými farebnými krčiažkami, v komore na bidle navešané klobásy, pláty šunky i slaniny, v humne sečkovica, na stene rebrík, hrable, vidly. V sýpke, ktorá si vďaka kamennému múru udržiavala chlad, úhľadne naukladané pecne domáceho chleba. V obytnej časti nechýba posteľ a takisto pec, na ktorej spáva najmladší člen rodiny. A za domom je ešte zadná záhrada na zeleninu. „Pomaly vymierame a obraz našej minulosti, života sedliakov sa pomaly vytráca. Chcel som, aby niečo z tej našej histórie ostalo. Je síce zachovaná aj v knihách, ale takýto trojrozmerný pohľad je predsa len zaujímavejší,“ ozrejmuje Pavol Špirko motívy na zhotovenie tohto pozoruhodného hospodárskeho dvora. Doma má ešte jednu vernú miniatúru, ktorá je napodobneninou domu robotníka z Hrušova z oblasti Hontu.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ