Už tri roky cestuje za robotou za hranice Slovenska. Raz je cieľom jeho cesty Taliansko, inokedy Anglicko či Švajčiarsko. Jednoducho, sadne do autobusu, alebo sa zvezie s kamarátom na aute. Dostať sa za hranice nie je vraj preňho žiadny problém. Horšie je nájsť si v danej krajine to správne mesto a miesto na žobranie. „Niekde dajú policajti pokoj, inde ma vykážu, alebo musím dokonca zaplatiť aj pokutu. Najťažšie je nájsť dobré miesto na žobranie vo Švajčiarsku. Keď sa objavia policajti, dajú mi pokutu aj päťdesiat či sedemdesiat frankov. Pre nich to nie je veľa, ale pre žobráka...?! Na druhej strane tam nie je veľká konkurencia. Nevidel som na ulici žiadneho bezdomovca. V Taliansku sú policajti lepší, keď som na nesprávnom mieste, len kývnu rukou, aby som vstal a odišiel,“ porovnáva rozdiely v jednotlivých krajinách Peter. Tak ako zvyky, aj zárobky sú rôzne. Najviac ľudí sa pri ňom pristaví vraj vo Švajčiarsku. Do čiapky, ktorú má pred sebou, mu za jeden deň nahádžu aj dvestotridsať frankov. „V Taliansku je euro, tam mi nahádžu menej mincí, ale pri prepočte na naše je to viac. V Anglicku sú ešte lepšie zárobky,“ pochvaľuje si. Bodaj by nie. Máloktorému zamestnancovi na Slovensku sa podarí za jeden pracovný deň, aj keď dlhý, zarobiť okolo päťtisíc korún. Petrovi takúto gážu zaplatia len za to, že kľačí na ulici. Vydrží žobrať od rána do večera. „Cigáni v Rimavskej Sobote majú postavené za takto zarobené peniaze paláce a majú po tri autá. Ja som to neskoro zbadal, neskoro som začal chodiť do zahraničia. No teraz tam chodím preto, aby som aj ja zarobil!“ dodáva. Výnimkou je len zima. Vtedy necestuje nikam a zostáva doma, pri teplovodnom potrubí. Kvôli chladnému počasiu sa aj vlani vrátil z potuliek začiatkom novembra. Napriek tomu má cestovnú tašku vždy zbalenú. „Mám v nej čisté, opraté šaty,“ hovorí Peter. Pretože žobrať na Slovensku a v zahraničí je veľký rozdiel. Nielen čo sa týka zárobku, ale aj techniky. Kým naši žobráci sa snažia vyzerať čo najúbohejšie, aby sa okoloidúci nad nimi zľutovali a hodili im pár drobných, v zahraničí musí žobrák vyzerať k svetu. „Tam musí človek aj žobrať triezvy a čistý. Inak vám nedajú ľudia peniaze, alebo len máloktorí,“ zasvätene vysvetľuje Peter. Po „pracovnom dni“ prespáva na ulici, v spacáku. Ten si so sebou do zahraničia nenosí, veď vraj vo Švajčiarsku sa dá kúpiť za desať alebo dvanásť frankov. Hoci u nás majú bezdomovci najväčší strach, že ich v noci niekto okradne o skromný majetok, ktorý nosia so sebou, Peter takéto problémy za hranicami nemá. „Všetky veci si zložím v úložnej skrinke na stanici. V zahraničí sa mi ale nikdy nič podobného nestalo. To skôr na Slovensku. Doniesol som si zárobok a už viackrát ma oň okradli,“ konštatuje so smútkom v hlase.
V zahraničí sa Peter zdrží vždy mesiac a potom sa vracia domov. Napriek nadpriemernému príjmu stále žije ako bezdomovec. Peniaze sa vraj rýchlo rozkotúľajú na živobytie, ale aj na pálenku, alebo mu ich niekto ukradne. Jedinou väčšou investíciou je staručká škodovka, ktorú má zaparkovanú pri svojom príbytku. Zatiaľ je nepojazdná, no chystá sa ju opraviť a potom sa opäť vydá na cesty za žobraním.
(schv)
