Vieme, že už ďalej nepôjdeme...
„Koľko som tu? Nuž tri roky, šiesteho augusta budú presne tri,“ rýchlo vypočítala Anna Mozoľová, keď sme sa jej spýtali, ako dlho žije v domove na Záhonku…
2. jún 2007 o 0:00 (ms)
„Koľko som tu? Nuž tri roky, šiesteho augusta budú presne tri,“ rýchlo vypočítala Anna Mozoľová, keď sme sa jej spýtali, ako dlho žije v domove na Záhonku. Svoj nový domov si nevedela vynachváliť. Čo si už človek, ktorý má sedemdesiatdeväť rokov, môže priať. Pani Mozoľová pochádza z Brezín. Ešte predtým, ako dostala na Záhonok, žila jedenásť rokov vo Zvolene. Musela. Mala úraz, spadla a zlomila si pravú nohu v krčku. Aj teraz musí pri chôdzi používať barly. Na život v meste si už zvykla a na otázku, čo jej vo Zvolene najviac chýba, odvetila všeobecne: „Nuž, ako sa hovorí – všade dobre, doma najlepšie.“ Pani Mozoľovú sme vyrušili v rozhovore s rovnako starou obyvateľkou Zuzanou Frlajsovou. Už na prvý pohľad obe ženy toho spájalo viac. Boli oblečené v čiernom – tak ako správne dedinské tety. A obe pochádzali z Brezín, boli dokonca susedky – delila ich iba cesta. Obe majú po sedemdesiatdeväť rokov, obe sú vdovy. Dokonca do domova nastúpili v jeden rok. Na otázku, čo jej v domove chýba odvetila Zuzana Frlajsová ako diplomat. „Nič nám nechýba, dobre nám je. Vieme, že ďalej už nepôjdeme, len keď nás vynesú...,“ dodala s úsmevom. Aj ona prišla na vlastnú žiadosť, na nový život si zvykla rýchlo. „Nebolo mi zle ani doma, no mladým ľuďom starý človek nie je treba,“ doplnila. Podobne rozmýšľala aj pani Mária. Pýtala sa sama do domova, pretože by niekto z príbuzných musel kvôli nej ostať doma. Na svoje príbuzenstvo však nedali dopustiť.
