Písmo:A^-|A⁺ 0

Vranovské divadlo na chodúľoch je dnes výlučne rodinný podnik, ktorý by pokojne mohla prezentovať značka M&M. Takéto iniciálky majú všetci v rodine. Divadelný ansámbel tvoria štyria Mihálovci. Otec Miroslav píše scenáre a na divadelných predstaveniach sa zhosťuje úlohy moderátora. Jediný zabáva publikum slovom. Manželka Miroslava, v tíme jediná žena, je divadelnou techničkou a kostymérkou. Kostýmy navrhuje, aj šije. No a Matej a Miroslav, ich dvaja synovia vo veku 18 a 19 rokov, sú hercami na chodúľoch. Mihálovci sú priekopníkmi pouličného divadla na Slovensku. Prvý raz sa na verejnosti predstavili pred dvanástimi rokmi a dodnes hrajú iba na ulici. “Začínali sme s cudzími hercami, no tí medzitým vyštudovali herectvo a vydali sa vlastnou cestou,” hovorí hlava rodiny. „Aj vtedy sa však všetko varilo v našej rodine. Scenáre, kostýmy, chodúle, masky... Masky vyrába môj otec,” dodáva Miroslav Mihál starší, ktorý akrobatické kúsky na chodúľoch vďačne prenecháva synom. „Ja na chodúľoch neviem chodiť,” priznáva. „Dva razy som to skúšal, ale spadol som. Je to podobný pocit, aký zažívajú deti, keď sa učia bicyklovať. Pocit, že sa to nikdy nenaučia. Ja som to nedokázal. Keď som s mojimi sto kilami pristál na zemi, myslel som si, že mám polámané nohy. Chodiť na chodúľoch je veľký kumšt a pritom ešte hrať s maskami na hlavách, to je už majstrovstvo.“
Keďže majú masky, pozerajú sa cez otvor na ústa alebo oči, niekedy však vidia len periférne a medzi deťmi sa pohybujú doslova naslepo. Musia si udržať stabilitu a zároveň v deťoch vzbudiť dojem, že idú spadnúť. A musia dávať také kroky ako kôň. Zdvíhať chodúle pri chodení do výšky, pretože keby nimi len trochu škrtli o zem, stratia stabilitu. A tá zem nie je vždy dokonale rovná. Aj bratia Mihálovci už skúsili, aké to je zviezť sa nečakane z chodúľov na zem. Podľa ich otca sa im to však stáva málo a zatiaľ bez vážnejších následkov. „Raz to bolo na snehu, raz na mokrej tráve, ale nič sa im nestalo,” dodáva.
Mihálovci nie sú jediným chodúľovým divadlom na Slovensku, no jediní hrajú v maskách. Tie majú štyri - päť kíl a na jedno staršie predstavenie dokonca používajú osemkilové masky. Inšpirovali sa nimi z čínskeho a japonského divadla. Raritné sú aj ich chodúle. Spomedzi slovenských aj českých kolegov používajú Mihálovci najvyššie. Herci majú aj s chodúľmi zhruba štyri metre. Deti, ktoré na predstavení zapájajú do hry, vyzerajú popri nich ako mravce. „Nám ani tak nejde o vyrozprávanie príbehu, skôr o to, aby neboli deti len pasívnym obecenstvom, ale aby sa s nami spolu hrali, aby boli súčasťou predstavenia,” vysvetľuje Mihál starší. A tak sa detí v publiku na všeličo pýtajú, občas ich postrašia a postupne zlákajú „na javisko”, aby zahrali napríklad vietor. Predstavenie Mihálovcov skôr pripomína klauniádu. Divadlom sa však neživia. Miroslav Mihál, pôvodne slovenčinár, sa venoval výlučne divadlu prvých päť rokov. „Niekedy sme hrali aj 60 predstavení za pol roka. V zahraničí za takéto predstavenie dostaneme viac ako tisíc eur. Žiť sa z toho dá, ale príliš vyskakovať nie. Dnes máme peniaze na živobytie z iného zdroja, pretože podnikám a divadlo už robíme len pre radosť, ako zábavu.“
V roku 2004 reprezentovali Slovensko na Olympijských hrách v Aténach, pravidelne hrajú na našich aj zahraničných festivaloch. „V zahraničí sa skôr orientujeme na pohybové, pocitové divadlo. Pre jazykovú bariéru texty vynechávame.“
Vo štvrtok sa po niekoľkých rokoch predstavili Mihálovci vo Zvolene. Ich vystúpenie v Štúrovom parku odštartovalo Podzámocké hry zvolenské, ktoré majú prilákať návštevníkov na tradičný divadelný festival Zámocké hry zvolenské.