„Cieľom tejto disciplíny bolo ukázať jarné práce na poli. Od zorania, cez zasiatie a bránenie. Aby ľudia videli, ako sa to robilo a tiež, aby sme im ukázali pomôcky, ktoré ľudia používali pri týchto prácach,“ predstavil nám prvú disciplínu jeden z organizátorov Emil Machyniak. Do práce sa pustilo deväť súťažných družstiev so svojimi volmi. Gazdovia síce ihrisko na Sihle v skutočnosti nezorali a ani nepobránili, zrno však po ňom rozosiali.
Prišiel iba s jedným volom
Prvú gazdovskú disciplínu vyhral Jaroslav Mucha z Brezna. Siatie či akákoľvek práca s volmi ho nemohla zaskočiť. „Pravdaže nie, veď som pri takýchto prácach vyrastal,“ povedal nám päťdesiatdeväťročný J. Mucha. Celý život prežil s volmi a s koňmi. V súčasnosti ho živí práca v lese, kde robí iba s jedným volom – so sedemročným Ružom. Ten je vraj v najlepšom veku. Jaro Mucha má aj svoje hospodárstvo, takže na poli vola stále využíva. „Samozrejme, že robíme aj s traktorom, no kde sa nedá, tam robíme s volom,“ dodal J. Mucha, ktorý na súťaž v Sihle prišiel už tretíkrát. Niektorí pri jeho mene spomínali na voly úctyhodných rozmerov, s ktorými prišiel po prvýkrát. Kde skončili? „Na bitúnku,“ priznal na rovinu J. Mucha. Nedalo sa vraj inak. Statné zvieratá neboli pristaré, no... „Nohy mali presilené,“ vysvetlil gazda. Svoje vraj urobili aj pomocníci, ktorí vtedy preňho pracovali. Tí nemali taký vzťah k volom ako majiteľ a nedali na zvieratá pozor.
Ľudia sa skrývali, kde sa len dalo
Preteky volských záprahov v Sihle mali tento rok viacero noviniek. Prvou bola už spomínaná disciplína zameraná na poľné práce. O druhú sa postaralo počasie. Prudký lejak, ktorý sa spustil krátko popoludní, poriadne predĺžil prestávku medzi prvou a druhou súťažnou disciplínou. Pesimisti sa z hľadiska odsunuli už pár minút pred začiatkom dažďa, optimisti sa do poslednej chvíle upokojovali slovami: „To prejde.“ Tmavý mrak však ponad Sihlu neprešiel. Zaparkoval to nad dedinou a spustil nevídanú spŕšku. Ľudia sa poskrývali, kde sa len dalo. Tlačili sa v predajných stánkoch, ukrývali sa pod stromami, bežali na parkovisko k svojim autám alebo sa len tak prikryli veľkými igelitmi. Dáždniky nestačili. Ihrisko, na ktorom sa ešte pred chvíľou súťažilo, sa premenilo na močiar. Ľudia v prístreškoch boli spokojní, že na nich neprší, ibaže dážď bol taký výdatný, že o polhodinu už všetci stáli po členky vo vode, ktorá nemala kadiaľ odtekať. Už to vyzeralo na koniec pretekov, veď elektrina potrebná k ozvučeniu stále vypadávala a z divákov ostalo iba pár skalných.
Pokračovanie na vode
Furmanov dážď nevystrašil, ani nemohol. „To nie... V takomto sa síce robiť nedá, no keď dážď prestane, tak sa v hore robí ďalej,“ povedal nám Jaro Mucha a dodal: „Sme stále v gumákoch či je teplo alebo nie je.“ Podobne sa vyjadrili aj ostatní. „Čo už...“ povzdychol si v najväčšom daždi vlaňajší víťaz Jozef Golian. Aj jemu mohli optimizmus závidieť viacerí diváci, ktorí sa na oblohu pozerali stále s obavami. Čože je to za problém, veď iba prší. „Za týždeň nás v hore aj dva razy takto vytopilo,“ vysvetlil s úsmevom. Volom vraj voda tiež veľmi nevadila, naopak, osviežila ich. V horúčave ich aj tak otravujú muchy.
Furmani sa tešili na ďalšiu súťaž na rozmočenom ihrisku. Vraj aspoň ľudia uvidia, v akých podmienkach lesní robotníci niekedy pracujú. Platení sú od výkonov, pričom je jedno, či robia v daždi, snehu alebo za ideálneho počasia.
Dážď však skončil rovnako rýchlo ako začal, obloha sa vyjasnila a slnečné lúče nenechali nikoho na pochybách, že Jarmo 2007 bude pokračovať ďalšou disciplínou. Nikto však netušil, či pokračovanie ešte bude mať nejakých divákov. Obavy sa však rozplynuli, len čo sa ukázalo slnko. Už o chvíľu boli na ihrisku opäť stovky zvedavcov, ktorí sa prizerali, ako si volské záprahy počínajú pri ťahaní dreva.
