Napriek viacerým pokusom sa nepodarilo stretnúť s Marcom a jeho mamou ani nám. Ako potvrdili ich zvolenskí susedia, v byte na Zlatom potoku sa už viac dní nezdržiavajú. Kontaktovali sme aj rodičov Berty Staškovej (Ondrišovej) v Leviciach, no ani oni nechceli prezradiť miesto pobytu dcéry a vnuka, ani hovoriť o udalostiach posledných dní. Informácie nám poskytol iba Marcov otec, štyridsaťšesťročný Marco Masiero a jeho právna zástupkyňa Diana Hrončeková.
Prvý pokus zostať u otca
Marko Masiero a Berta Ondrišová sa stretli v roku 1993 na študijnom pobyte v Nemecku. Berta bola v tom čase v rozvodovom konaní a manželstvo, ktoré sa práve končilo, bolo bezdetné. Keď zostala tehotná, Marco sa rozhodol usadiť na Slovensku. Na začiatku bolo podľa neho ich spolužitie veľmi pekné. „Keď bol syn maličký, staral som sa o neho. Mal som doma kanceláriu, chodil som pre neho do škôlky, bol som s ním doma, hrali sme sa, čítal som mu, varil som, vysával, pral. Sú to také normálne veci, nemal som a ani nemám problém ich robiť. Prežil som totiž trinásť rokov vojenského života,“ opísal spoločný život. Keď mal malý Marco šesť rokov, rodičia sa rozišli.
„Začiatkom roka 2006 matka malému Marcovi oznámila, že sa vydá a odsťahujú sa do Sobraniec. Až ku koncu školského roka upresnila termín sobáša a sťahovania na 19. augusta. To sa mu nepáčilo,“ prevzala úlohu rozprávača príbehu Hrončeková. „Po mesačných prázdninách, ktoré každoročne trávil Marco s otcom v Taliansku, sa chlapec rozhodol, že sa domov nevráti. Predchádzali tomu búrlivé scény, ktoré končili aj vyjadreniami, že si siahne na život. Oznámil matke, že zostane v Taliansku a požiadal ju, aby pricestovala za ním. Prišla, ale až po troch mesiacoch, až keď sa na základe medzinárodného dohovoru začalo konanie o jeho návrate domov. Návrat nebol bez komplikácií. Pri prvom pokuse psychologička prerušila výkon rozhodnutia súdu, nakoľko sa Marco dostal do zlého psychického stavu. V jej odôvodnení popisovala, že plný zlosti zatínal päste, búchal hlavu o stenu... a preto ho zverila do rúk psychológov a psychoterapeutov,“ dodáva Hrončeková. Po ďalších troch týždňoch sa chlapec predsa len vrátil domov.
V Taliansku sa cítil ako doma
Marco v roku 2006 zostal v talianskej Padove päť mesiacov. Po prázdninách tam začal chodiť aj do školy. Hoci jeho otec mal obavy, ako zvládne hlavne písanie, lebo Marco hovorí po taliansky veľmi dobre, tak ako po nemecky či anglicky, v škole mu to išlo na jednotky. Dobre zapadol aj do kolektívu spolužiakov. Dokonca začal hrať ragby v prestížnom talianskom klube. „So sestrou Katerinou sme sa striedali pri vození jej detí a Marca do a zo školy, pri varení a vypĺňaní voľného času deťom. Marco si veľmi obľúbil sestru aj jej rodinu,“ hovorí Marco starší.
O Marcovom osude rozhodne súd
Koncom októbra 2006 požiadali matka aj otec súd o zverenie syna do opatery. „Súd rozhodol, že bude musieť najskôr dieťa vypočuť,“ hovorí právnička Marcovho otca a dodáva: „Odvtedy sa nekonalo žiadne pojednávanie. Marcova matka umožnila otcovi chlapca stretnúť sa so synom len raz za tri týždne, aj to len na dve hodiny v sobotu a dve v nedeľu, a to len v priestoroch jeho detskej izby a len za prítomnosti ďalšej osoby. Prevažne strávili tento čas pri počítačovej hre. Až po trištvrte roku, na základe asi štvrtého predbežného opatrenia, sa nám podarilo na krajskom súde docieliť, aby sa otec mohol stretnúť so synom aj osamote, bohužiaľ, len v sobotu každý párny víkend od 9,00 do 20,00 hodiny a cez prázdniny mohli stráviť spolu čas od 20. do 29. júla, ale len na území Slovenska. Podľa môjho názoru je to porušenie zákona o diskriminácii a Ústavy SR.“
Keď sa koncom tohto školského roka priblížil termín sťahovania do Sobraniec, Marco ušiel svojej matke a uchýlil sa na taliansku ambasádu, kde vyhlásil, že chce žiť s otcom v Taliansku.
Na otázku, aký postoj zaujme právnička s jej mandantom pred súdom, ktorý sa má konať 22. augusta a má rozhodnúť o zverení 11-ročného Marca do opatery jednému z rodičov, Diana Hrončeková odpovedala: „Podľa mňa v stredu rozhodnutie nepadne. Otec bude navrhovať zverenie syna do svojej opatery len vtedy, keď si to Marco bude naozaj želať. Akonáhle povie, že si to zvážil a chce zostať pri matke, vtedy návrh stiahne, ale požiada o širšiu úpravu styku so synom.“ Marcov otec dodal: „Marco nás chce obidvoch. Nikdy som netvrdil, a poviem to aj na súde, že nemá rád mamu. Je to však chlapec a viac si rozumie so mnou. Do denníka si napísal, že otec je pre neho hrdina. Je to pre mňa česť, že môj syn ma takto vidí. Ak by ho súd zveril do mojej opatery, nikdy by som mu nebránil stretávať sa s mamou. Ani by som ich stretnutia neobmedzoval len na chvíle, ktoré stanoví súd. Bolo by to voči Marcovi kruté.“
