Keď som v mladších rokoch čítala v novinách oznam podobného znenia, prešla som ho s poznámkou: čo tí starci ešte chcú? Čas preletel a boli sme na ich mieste. Natešené, vysmiate, plné energie. Naša škola kedysi sídlila v budove naproti hradu. No a našu triedu v podkroví sme volali Kamčatka. V kúte bola kachličková pec na drevo. My, „vlakári“, sme z terajšej nákladnej stanice každé ráno do mesta uháňali pešo. V zime sme pec okupovali ako včielky plásty medu. Novú stanicu v meste otvárali v deň našej maturity. Akoby to bolo včera, všetko, čo sme prežili, zažili... Opäť sme sa stretli s triednou profesorkou Blankou Béreršovou. Všetky nás pozná podľa mena. Prirástla nám k srdcu, aj my jej. Ona sa v našom maturitnom ročníku vydávala, my, sedemnásťročné, sme s ňou prežívali jej lásku. Z mojich spolužiačok sú osobnosti, z pediatrického odboru sa každá uplatnila na vedúcich miestach, v jasliach, nemocniciach... Navyše Anka je spoluautorkou odbornej literatúry, Evka píše básne, Hana doškoľuje sestry na druhom konci republiky. Čo sme v škole dostali, to vraciame. Spomínali sme na našich profesorov, aj na tých, ktorí už odišli. MUDr. Vladárová prednášala náš odbor – pediatriu, prof. Polívková latinčinu a gréčtinu, prof. Mišík chémiu, prof. Fraňo matematiku, prof. Midriaková ošetrovateľskú techniku... Na všetko v škole dohliadalo oko prísnej riaditeľky MUDr. Ireny Finďovej. Aby sme si boli rovné a nik sa nevyvyšoval, museli sme v škole nosiť čierne plášte s bielym golierikom. Ak chceli dievčatá z internátu ísť na zábavu do priemyslovky, musela to riaditeľka písomne povoliť. V dobrom spomínam na to, keď mi zabezpečila prázdninovú prax s českými študentkami na Gdaňskej klinike v Poľsku. Aj malé šibalstvá patrili do dievčenskej školy. Spúšťanie sa na plachte z internátnych okien na tajné rande, moja roztrhnutá taška, ktorú mi vyhodili z druhého poschodia, keď som sa nechcela uliať z hodiny, dvojky zo správania pre celú triedu za to, že sme sa neprezuli do papúč. Zažili sme aj 1. máj. Od šiestej ráno nás vlaky zvážali do Zvolena. Pod zámkom bola tribúna s predstaviteľmi mesta. Pochodovali sme popred tribúnu podľa rezkej hudby sprevádzanej komentárom a povzbudzovaním do skandovania hesiel. Z tribúny cez amplióny oznamovali celému mestu, kto je v tej chvíli pred tribúnou: A teraz prichádzajú naše mladé zdravotníčky – dievčatá, ukážte prsia! (namiesto „vypnite hrude“). Praskajúc od smiechu sme sa rozpŕchli zo sprievodu. Stretli sme sa po rokoch... Spomínali sme, potešili sa navzájom a skonštatovali, že každá z nás má svoj životný údel, ktorý nesie statočne a nereptá. Obdarovali sme sa radosťou zo života s nádejou, že ju budeme môcť cez naše povolanie ponúknuť ešte mnohým.
Regionálne noviny MY organizujú už niekoľko rokov advetné podujatie Slovensko spieva koledy, ktoré v predvianočnom čase spája obyvateľov našej krajiny.
