HRIŇOVÁ. Pred deviatimi rokmi sa zišlo pár žien, ktorým chýbala kultúra. A vymysleli si divadlo... „Začali sme kuť plány, oslovili sme učiteľov, pretože z učiteľov vždy vychádzala iniciatíva. Tí nám vyšli v ústrety,“ poodhalila začiatky účinkovania ochotníckeho divadla v Hriňovej Zuzana Renčková.
Hercom chýbala trpezlivosť
Stretávali sa v miestnej knižnici, ktorej pracovníci vyšli ochotníkom v ústrety. Väčšina hercov nemala takmer žiadne skúsenosti s účinkovaním na divadelných doskách. „Na škole som kedysi trochu študovala dramaturgiu a bábkové divadlo, takže som mala miniskúsenosti,“ dodala s úsmevom Renčková, ktorá sa v začiatkoch ujala úlohy režisérky. Živý herec je predsa len iný ako bábka, ktorá nehovorí, nemá svoje vlastné starosti. Na druhej strane ani nefrfle a nesťažuje sa. „Na začiatku sa tu vystriedalo skutočne množstvo ľudí,“ doplnil ďalší z hercov Anton Trebuľa. Väčšinou boli noví herci nadšení z toho, že môžu hrať v ochotníckom divadle. Keď sa však mali naučiť scenáre, keď museli chodiť na skúšky, už bol problém. „Odrazu všetko padalo, obsadenie sme museli neustále meniť,“ dodal Trebuľa. Ľuďom chýbala trpezlivosť, nie vždy sa vedeli stotožniť s požiadavkami režiséra.
Jánošík mal najviac repríz
Ochotnícke divadlo v Hriňovej fungovalo naposledy po druhej svetovej vojne, takže začínali v podstate od nuly. Počas deviatich rokov sa hriňovským ochotníkom podarilo naštudovať množstvo divadelných hier – takmer každý rok uviedli novú premiéru. Okrem iných uviedli Kamenný chodníček, Tri vrecia zemiakov, Svadbu pod Poľanou, no napríklad aj Jánošíka od Stanislava Štepku. S tým mali zatiaľ najviac repríz. „V súčasnosti máme trinásť členov a nie je to pre nás vôbec nešťastné číslo. Teraz v piatok trinásteho sme mali premiéru hry Deti svojich rodičov a myslím si, že dobre dopadla,“ zasmial sa ďalší z hercov Peter Kamenský.
Občas to zaiskrí
„Réžia, to je pri ochotníckom divadle niekedy iba smiešne slovo. Často ide o kolektívnu prácu. Ak má niekto dobrý nápad, použijeme ho,“ dodala Zuzana Renčková, ktorá časť hier režírovala v minulosti. Po pauze, keď sa réžie ujal Lukáš Latinák starší, sa k divadlu vrátila. Pri takomto voľnom systéme sa niekedy medzi hercami aj zaiskrí, ako v každom inom kolektíve. „Je samozrejmé, že k nezhodám dôjde,“ zasmiala sa Renčková.
Hry si vyberajú väčšinou také, aby si v nich mohli zahrať všetci. „Tento rok nám to tak vyšlo. Robili sme jednu krátku hru, kde hrali prevažne tí starší, druhá časť súboru hrá zasa v Báthoryčke. Teraz nacvičujeme našu najdlhšiu a najväčšiu hru Vrtochy starej mamy, kde sme v podstate všetci,“ vysvetlil Peter Kamenský. Vekové rozpätie je takmer ideálne. Najmladšia herečka má štrnásť a najstaršia šesťdesiatdva. „Oslovili ma, keď potrebovali obsadiť mlynárku. Povedala som si, skúsim to, no a obsadzujú ma doteraz,“ usmiala sa zástupkyňa staršej generácie Helena Hrončeková.
Hoci divadlo funguje pod Mestským kultúrnym strediskom v Hriňovej, takmer všetko si musia zabezpečiť sami. Niekto sa pustí do zmajstrovania kulís, ďalší zasa niečo ušije. Každý vie, čo má robiť. Inak to ani nemôže fungovať.
