V osade zostali len štyria starousadlíci

KRUPINA. Z horskej osady Holý Vrch ľudia dávno poodchádzali, žijú v nej len štyria starousadlíci. Cesta cez osadu je hraničnou čiarou, delí ju na dve časti. Jedna patrí pod Krupinu, druhá pod Babinú. V babinskej nežije nikto.

Krupinu takéto lazy obklopujú zo všetkých strán a všetky sa postupne vyľudňujú. Na žiadnych nie je ani obchod, ani malá krčmička. Holý Vrch je od Krupiny najvzdialenejší, na ten už nechodí ani autobus. Kvôli štyrom ľuďom by sa dopravnému podniku nevyplatilo merať štrnásťkilometrovú cestu. Do mesta ich vozí každý druhý týždeň auto krupinského magistrátu. V piatok na nákupy, v nedeľu do kostola.

Takmer holý aj v minulosti

Chotár nebol nikdy husto obývaný. Stojí na ňom trinásť domov a pred tridsiatimi rokmi mal okolo sedemdesiatpäť obyvateľov. „Zostal som tu už len ja s manželkou a moja mama, má deväťdesiatjeden rokov. Býva povyše vo vlastnom dome," hovorí Cyril Ďurica. „Okrem nás je tu ešte jedna pani, ktorá bude mať osemdesiat rokov, ale aj tá je pre zdravotné problémy od Vianoc u dcéry v Babinej. Takže momentálne je tu z pôvodných obyvateľov len naša rodina."

Niektorí si domy nechali na chalupy, iní ich predali, no ani z nových majiteľov sa nikto v osade neusadil natrvalo.

Autobus do osady nepremáva už devätnásť rokov. „Predtým sem chodil štyrikrát za deň. Do školy v Krupine dochádzalo odtiaľto šestnásť detí, aj na poobedňajšie zmeny, no keď odišli študovať na stredné školy, prestal sem jazdiť."

Odvoz autom krupinského magistrátu každý druhý týždeň im vyhovuje. „Máme vlastné auto, keď niečo potrebujeme, odvezieme sa aj sami. No keď príde fabia z mestského úradu, využijeme to," hovorí Cyril Ďurica. Cestu majú prvotriednu, kvalitne vyasfaltovanú až na koniec osady. „Vďaka mestským lesom, ktorým patria tunajšie lesy. Pred tromi rokmi získali peniaze z európskych fondov, dali ju do poriadku. Asfaltka sem viedla aj predtým, ale bola v katastrofálnom stave, plná výtlkov."

Pri petrolejke

Na nudu, hovorí, čas nemajú. „Máme vyše šesť hektárov poľa, dve kravičky, chováme aj prasce. Pre nás, aj pre synov. Tiež sa odsťahovali. Dopestujeme si všetko. Zeleninu, zemiaky, máme aj ovocné stromy. No sneh sa tu drží dlhšie, sadiť začíname až v máji. Uhorky, tie vzídu skoro, ale kým dozrejú paradajky, je skoro koniec augusta. Zeleninu tak musíme kupovať, keď je najdrahšia. Hoci od Krupiny nie sme až tak ďaleko, veľký je výškový rozdiel." Holý Vrch leží 570 metrov nad morom, kým Krupina len 280.

Skoro sadajú na Holý Vrch aj mrazy. Cyril Ďurica spomína, že ešte pred štyrmi rokmi im napadlo vyše meter snehu. „Teraz sú zimy miernejšie, no kým som bol chlapec, život v zime tu bol veľmi ťažký. Chodil som do školy pešo na Babinú, krížom cez kopce je to päť a pol kilometra. Rodičia, raz otec, raz mama, priviazali za koníka klátik a dláždili nám chodník. Keď sme sa zo školy vracali, už bol zafúkaný."

Elektrinu do osady potiahli až v roku 1972, o štyri roky neskôr, ako sa Cyril Ďurica oženil. „Svadbu sme mali tu, v dome u rodičov. Odbavili sme ju pri petrolejových lampách. Ale to je už dávno, 41 rokov," dodáva.

Osada Ďuricovcov

Iné priezvisko ako Ďurica dlho ľudia na Holom Vrchu nemali. „Všetci sme boli Ďuricovci. Menovci, vzdialenejší aj bližší príbuzní. Len po čase sem dvaja prisťahovalci, ktorí si vzali tunajšie dievčatá, priniesli aj priezviská Kohút a Gonda," hovorí Cyril Ďurica.

Zo šiestich súrodencov zostal na lazoch žiť jediný. „Postavili sme si tu dom. Myslel som, že sa tu ľudia udržia, ale stal sa pravý opak. Manželka mi občas aj vytkne, že prečo sme si nepostavili dom radšej v Krupine. Aj o tom teraz rozmýšľame. Kým sme dvaja, ešte sa to dá, ale keď jeden z nás odíde, čo tu ten druhý bude sám robiť?"

Pripúšťa, že im je niekedy je otupno. „Keby tu bola aspoň jedna rodina približne v našom veku, aby sme sa mali s kým porozprávať. Cez deň na návštevy čas nie je, máme čo robiť, horšie je to večer, najmä v zime, keď sú dlhé večery. Ešteže sú dnes televízory," zasmeje sa.

Manželka Cyrila Ďuricu sa na Holý Vrch vydala z Banskej Belej. Hoci tiež vyrastala na hospodárskej usadlosti, z gazdovstva už chce odísť. „Mne by za týmto nebolo vôbec ľúto, odišla by som aj hneď. Už sme sa tu dosť narobili. A človek tu nemá ani s kým prehovoriť. V noci je naokolo absolútna tma, nikde žiadne svetielko."

Prírodná rezervácia

V roku 1988 vyhlásili Holý Vrch za prírodnú rezerváciu. Vďaka výskytu žltohlava európskeho, vzácne sa vyskytujúcej chránenej rastliny, ktorá tu rastie v nadmorskej výške 650 metrov.