HRIŇOVÁ. Príbuzní nie sú, vraj v tej časti Hriňovej, kde žijú, je Uhrínovcov celý kopec, rozlišujú ich prímením. Život sa tu v mnohom nelíši od života pred rokmi, akurát menej sadia, menej pestujú. Chlapi vravia, že sa aj tak svojho poľa a gazdovstva stále držia.
Väčšinu potravín si dorobia
V rodine pána Jozefa toho už toľko nepestujú ako voľakedy, ale: „Máme záhradu, aj pole vyše dvoch hektárov. Na podnikanie je to málo, na robotu dosť. Keby sme chceli predávať, z toho nevyžijeme, ale pre nás stačí. Kravu chováme aby sme mali mlieko, prasa na mäso, zeleninu si dopestujeme, zemiaky... A pestujeme obilie pre dobytok. Väčšinou raž, aj ovos. Pšenice by sa tu veľa neurodilo. Voľakedy sme pestovali aj mak, ale to je prplačka, neoplatí sa. Nuž čo, sme dvaja starí ľudia, toľko zasadíme, koľko zvládneme obrobiť. Kupujeme múku, cukor, chlieb, no väčšinu potravín máme vlastných. Dakedy sme aj viac dobytka chovali, cez prázdniny sme sa hrávali na poli, v potoku kúpali a chodili kravy pásť. Keď sme boli väčší, už sme rodičom pomáhali na poli, aj pri tom, keď sa seno dávalo do šopy...Prvý raz som kosil, keď som mal 11 rokov. Odmalička som bol pri tom, ľahko som sa naučil. A keď staršieho brata motor zabil, musel som v dome prevziať chlapskú úlohu, lebo otec chodil na týždňovky. Nuž a na robotu na poli, aj na gazdovstve sme si zvykli a už si neodvykneme“, dodáva.
Pomáhajú si so susedom
Sused Martin sa roboty tiež stále drží, doma sedieť nemôže. „Pred mesiacom mi zomrela žena, bolo to strašné, nikomu neprajem tie hrôzy, čo sme zažili. Pred Vianocami prišla rodina, aby som nebol sám, keď videli, že so starkou je zle, ale stále mám ťažké chvíle. O gazdovstvo sa však postarať treba. Chovám si prasiatko, aj zajačiky... Mám aj pole čo trochu zemiakov zasadím, vo väčšom sa neoplatí. Stačí pre vlastnú potrebu, aj zeleninu, to základné, čo sa pestuje v každej záhrade. Upúšťa sa od väčšieho pestovania, to by človek musel mať mechanizmy, aj čas. Súrodencov už nemám, bratia zomreli. A tak si pomáhame tuto so susedom, so senom, aj s tým, čo je treba.“ Chlapi vykročili hore strmou cestou porobiť to, čo bolo od narodenia súčasťou ich života. Hoci to nie je ako kedysi, ani keď sa pozrú na svoje polia, ani sily už tak neslúžia.