Rodný list jej vystavili vo februári 1924. Vek sa oklamať nedá, duch áno. A duch Margity Nôtovej nestarne. Napriek svojmu požehnanému veku sa rozhodla vrátiť sa do školskej lavice. Raritou je, že ju v tomto veku očaril počítač. V triede na zvolenskej „drevarine“ je najstaršou žiačkou.
Margita Nôtová sa prihlásila do kurzu výpočtovej techniky, ktorý pod názvom „40up“ pripravila Združená stredná škola drevárska vo Zvolene. „40up“ znamená od štyridsať hore, teda kurz pre ľudí nad 40 rokov. „Nechcem, aby mi rozum zakrpatel,“ zdôvodnila svoje rozhodnutie. „Nikomu už nechýbam; deti ma doma nečkajú, muža nemám, takže času mám dosť. A keďže bola takáto možnosť, uvítala som ju,“ povedala.
Pani Margita má aj iné záľuby. Číta, vyšíva, háčkuje... Počítač, to je však niečo iné. „Je to úžasne rýchle, najmä e-mail, teda pošta cez internet.“
Zatiaľ si s nikým nepíše, pred pár dňami sa ešte len učili vytvoriť si vlastnú e-mailovú poštu. A e-mailovať zrejme nebude ani po skončení kurzu, vraj to nemá ako veľmi využiť. „Počítač nemám a nemám naň ani peniaze. No čo sa človek naučí, so sebou si vezme.“
Priznala, „nie je ľahké narábať s klávesnicou a myšou, už sa mi ruky trasú, občas v nich mám kŕče. Problém mi robia aj rôzne ikony na ploche, ktoré nie sú v slovenčine, no vypnúť a zapnúť počítač viem.“ Učitelia ju však chvália, už si sama napríklad uložila do počítača svoju fotografiu v digitálnej podobe.
Rodáčka z Korytárok sa vydala do Kriváňa, kde prežila 50 rokov. Pred siedmimi rokmi, keď ovdovela, našla nový domov vo Zvolene. Žije v domove dôchodcov na Záhonku. Recept na vitalitu a sviežu myseľ nemá žiadny. „Tým som sa nikdy nezaoberala. Aj mňa bolí kadečo, ale nesťažujem si, beriem život taký, aký je. Mladosť je nenávratne preč, prišla staroba... Musíme to prijať.“
Život ľahký nemala, už od ôsmich rokov chodila do služby. „Bolo nás päť detí. K tomu naši rodičia aj starí rodičia, takže dokopy sme bývali deviati. Preto som už od ôsmich slúžila. Za korunu na deň. Plat vždy gazda zjednal na tridsať dní. Ak mal mesiac 31 dní, korunu za ďalší deň nedal. Bolo to trápenie. Do mojich dvanástich rokov to bola iba koruna, až keď som bola staršia, zarobila som si aj päťdesiatku. Ale to som vstávala ráno o štvrtej a robila do súmraku. Do školy som chodiť nemohla, rodičia neboli štátni zamestnanci. Chodila som polroka do takej gazdovskej. Ešte aj polienka na sedenie sme si museli nosiť. Potom som šla znova slúžiť. Keď postavili v Korytárkach štátnu školu, začala som do nej chodiť, no bola to iba štvortriedka.“
Dobre si pamätá aj na éru Slovenského štátu, v tom čase odišla za prácou do Nemecka. „Išla som na cudziu nemocenskú knižku, pretože vtedy začínala dospelosť vo veku 21 rokov a ja som mala ešte len 16. Vďaka pánubohu, že na to úrady neprišli. Bola vojna, ale zarobili sme si dobre. Robila som v poľnohospodárstve; na poli a cez leto som chodila pomáhať dojiť do maštalí. Bol to ťažký život. Potom som sa vydala, prišli deti. Vychovala som ich tri. Najstarší syn žije v Kanade, druhý zostal v Kriváni, dcéra žije v Podkriváni. Potom prišlo družstvo, tam som chodila do roboty a aj doma bol vždy kopec roboty...“
Hoci z nej už nebude počítačový expert, odvaha jednoduchej ženy pokoriť aspoň čiastočne vymoženosti techniky je obdivuhodná. Aj mladšou generáciou.
