Stotisíc do domu smútku
Mesto je vlastníkom cintorína, aj domu smútku a hrobár ho má v prenájme na päť rokov. Vnútro domu smútku musia už čoskoro vymaľovať, je tiež nutné vymeniť lavice a celé vnútorné zariadenie. Dom smútku bol vybudovaný ešte za socializmu a tomu zodpovedá aj jeho terajší stav. Budova nie je odvodnená, múry napáda plieseň. „Treba do nej investovať najmenej stotisíc korún,“ doplnil hrobár.
„Je tam všetko...“
Náklady na jeden hrob nie sú práve najmenšie, a preto sa viacerí dávajú pochovávať do hrobov rodičov či starých rodičov. Takzvaná tlecia doba je desať rokov, no ešte aj po pätnástich „je tam všetko“, ako povedal hrobár. Chlapi, ktorí kopú hroby, musia mať na to žalúdok. „Osemdesiat percent tých hrobov kopem ja, v lete chodia chlapi na dohodu a v zime kopem takmer všetky,“ vysvetlil J. Kulišiak, ktorý je hrobárom už pätnásť rokov. Nemá hrobár zlé sny? Nebojí sa nebožtíkov? Začiatky neboli ani u Jozefa Kulišiaka jednoduché, postupne si však zvykol. Teraz s ním zamávajú iba pohreby detí. Je to vraj o zvyku, aj o povahe človeka. Ísť pre starenku čo v tichosti zomrela vo svojom dome a telo našli až o dva týždne, na to treba dobrý žalúdok. „Aj policajt to fotil možno zo štyroch metrov a ja som telo musel naložiť do vaku. Hrobára ľudia navyše zavolajú kedykoľvek – cez deň, večer, no aj o druhej ráno...,“ dodal J. Kulišiak. Jeho regiónom je časť bývalého detvianskeho okresu, okrem Hriňovej a okolia, kde je zasa iná pohrebná služba. Podľa J. Kulišiaka je región rozdelený a pohrebné služby si navzájom „do kapusty nelezú“.
Ukradli dva náhrobky
Detviansky hrobár býva neďaleko cintorína, čo je výhoda. Môže ho lepšie kontrolovať. V minulosti totiž došlo ku krádežiam, napríklad v roku 2001 niekto neznámy ukradol dva náhrobné kamene. Odvtedy k podobným krádežiam nedošlo, a mizli už iba vázy a lampáše.
Autor: ms