Peter Heneš je rodený Zvolenčan. Má dvoch bratov a sestru, zo súrodencov je najstarší. Známou je aj jeho mama, niekdajšia zdravotná sestra, ktorá ako pôrodná asistentka odrodila tisíce Zvolenčanov. Je ženatý, na zámku žije spolu so svojou rodinou; manželkou Juditou, ktorá pracuje v metodickom centre v Banskej Bystrici, a 23-ročným synom Petrom, momentálne študentom tretieho ročníka Drevárskej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene.
Vaše pôvodné povolanie?
Učiteľ. Vyštudoval som Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici. Chcel som študovať telesnú výchovu alebo dejepis, ale vtedy škola otvorila len kombináciu slovenčinu a dejepis.
Aj ste učili?
Áno. Najskôr v rámci vojenčiny; to som učil Rómov čítať a písať. Po návrate do civilu som učil na strednom odbornom učilišti železničnom. Bola to krásna etapa môjho života, mám na ňu dobré spomienky. Deti, ktoré som učil, mi dnes už ukazujú svoje deti. Neskôr som chcel vyskúšať, ako sa učí na dedine. Dostal som sa do Hrušova, kde som učil rok a kde som spoznal aj moju manželku, ktorá je takisto učiteľkou.
Prečo ste zanechali učiteľské povolanie?
Chcel som odísť z dediny, tak som si podal prihlášku do Slovenskej národnej galérie. Netušil som, že práve v tom čase vyhlásili konkurz na správcu Zvolenského zámku, bola to náhoda. Na tú dobu som prešiel naozaj tvrdým konkurzom, pretože sa nás prihlásilo 60. Keď som konkurz vyhral, bral som túto novú príležitosť ako výzvu, hoci dodnes neviem, prečo vybrali mňa. Nemal som ani politické predpoklady. Nikdy som nebol členom žiadnej strany, na čo som hrdý. Asi aj preto boli na moje miesto neraz vyvíjané obrovské tlaky. Ale len zvolenské, nikdy nie zo strany vedenia galérie. V bývalom režime, aj po nežnej. Vedenie galérie však takéto tlaky neakceptovalo.
Expozície Zvolenského zámku tvoria obrazy. Aký ste mali vzťah k výtvarnému umeniu, kým ste sa stali kastelánom zámku?
Dodnes sa v ňom extra nevyznám, skôr ma baví história a literatúra. Výtvarné umenie rozoznávam systémom, či sa „páči alebo nepáči“. Keďže nie som v tomto smere vyštudovaný, netrúfam si vôbec hodnotiť výtvarné diela. Ale viem, čo tu máme. Momentálne sme najbohatším zámkom nielen na Slovensku, ale asi aj v strednej Európe.
Aká je hodnota obrazov vystavených na zámku? Neskutočná. Dnes sa hodnota nepočíta len z hľadiska financií, a hlavne tých, ktoré sú uložené v depozitoch. Hodnota diel stúpa nielen ich trhovou cenou, pre nás je dôležitá ich historická hodnota.
O akom povolaní ste snívali ako dieťa?
Ako dieťa som príliš nerozmýšľal o tom, čím by som chcel byť. Žiadne také predstavy, že budem hasičom, doktorom či pilotom, som nemal. A nečakal som ani to, že mi učiteľstvo tak prirastie k srdcu. V školstve som zavádzal netradičné metódy a k žiakom som sa správal ako k seberovným. Oni si mohli vybrať, čo sa chcú naučiť a nepotreboval som k tomu žiadne tabuľky alebo metodické usmernenia. V 80. rokoch to bol netradičný prístup a žiaci to kvitovali.
Čo by ste chceli robiť dnes, keby ste neboli kastelánom?
Učil by som, ale v zahraničí. Napríklad v Maďarsku, Rumunsku alebo v Chorvátsku - na slovenských školách zahraničných Slovákov. Sú také možnosti.
Z akých predmetov ste mávali v škole hrôzu?
Ako gymnazistovi mi nešla chémia a zvlášť ani matematika. Obával som sa aj fyziky, takže problém mi robili hlavne prírodovedné predmety. Neskôr som však pochopil, že sú to krásne predmety, len treba do nich vniknúť. Prístup žiaka k predmetu závisí aj od pedagóga, ako učivo podá, či dokáže žiakov zaujať. Aj slovenčiny som sa bál v začiatkoch. Priznám sa, že ako šiestak som z nej mal štvorku. Učiteľka nemala ten správny prístup.
Vaše záľuby?
Ako deti sme hrávali hokej, futbal, robil som gymnastiku, behával som a dodnes z lásky k športu zachovávam každoročné splavovanie Hrona. Rád splavujem aj Dunajec. K mojim záľubám patrí aj literatúra, dobré pivo a dobrí priatelia.
Kde inde by ste chceli žiť?
Ako vášnivý turista som spoznal na Slovensku množstvo nádherných, fascinujúcich miest. Dolný tok Dunaja od Dunajskej Stredy po Komárno, Slovenský raj, Štiavnické tajchy... Viem si predstaviť, že by som tam žil. Nešiel by som do veľkého mesta, akým je Bratislava, Košice či Žilina, tam by som si nevedel zvyknúť. Ale Zvolen milujem, neskutočne mi prirástol k srdcu, aj keď sa mi nepáčia niektoré novostavby. Doba však prináša svoje a to nezmením.
Váš životný sen. Splnil sa?
Môj životný sen? Keby sa na splavovaní Hrona zišla znova naša stará partia. To sme chodievali štyria – piati kamaráti a brávali sme aj naše deti. Mávali sme ich so sebou aj 20 či 25. Niečo v štýle filmu „S tebou mně baví svět“. Deti boli šťastné a my tiež. Toto by som si rád zopakoval – tentoraz by to namiesto našich detí boli naše vnúčatá.
Čo považujete za najväčšiu vzácnosť v živote?
Moju rodinu, čiže mamu, súrodencov, manželku a syna.
Čo vo vás vyvoláva pocity zúfalstva?
Ľudská primitívnosť, neznalosť vlastnej histórie, nacionalizmus a neúcta k ľuďom.
Váš najobľúbenejší autor a najobľúbenejšia kniha?
Peter Holka, Dušan Mitana, Ľudo Ondrejov, Remarque... Zbožňujem aj Karla Maya, Julea Verneho... Tých autorov je nespočetne veľa, slovenských aj zahraničných, pretože literatúru zbožňujem všeobecne. Čítam všetko a neustále.
Aká kniha vás zaujala v poslednom čase?
Bola to kniha Ja, malkáč od Ľuba Dobrovodu. Teraz som si znova prečítal aj Petra Jaroša Lásky hmat.
Najobľúbenejší film a najobľúbenejší herec?
To je ako s literatúrou, znova ich je veľa. Z filmov je to napríklad Sedem statočných, Hlava XXII... Páči sa mi český film, aj súčasný. A herec? Z tých, čo poznám, a poznám ich kvantum, je to jednoznačne Štefan Šafárik, Andrej Mojžiš, Vlado Rohoň, Bolek Polívka, Ladislav Chudík či Dušan Cinkota...
Aká hudba sa vám páči?
Najviac country a tiež Beatles, na ich hudbe sme vyrastali. Nemám však vyhranený štýl, rád si vypočujem každú dobrú muziku až na techno, to nemusím. Rád si vypočujem dychovku, ľudovku, aj vážnu hudbu.
Kto vás naposledy najviac potešil a čím?
Včera (minulý štvrtok, pozn. red.) to bola generálna riaditeľka Slovenskej národnej galérie Katka Bajcúrová, ktorá prišla do Zvolena na vernisáž výstavy. Potešilo ma, keď mi povedala: Peter, robíš to dobre, stojíme za tebou. Zahrialo ma na duši, že si niekto všimol to, čo robím. A poteší ma každé stretnutie s mojimi priateľmi.
Ľuba MOJŽIšOVÁ