Pred dvoma rokmi sa im narodila dcéra, ktorá si v ich profesionálnom živote vynútila trojročnú pauzu. Comeback, nedávny návrat na tanečnú scénu, sa im však mimoriadne vydaril. Hneď vyhrali majstrovstvá Slovenska a krátko nato pocestovali na majstrovstvá sveta. Konali sa v Madride a Fáberovci na nich obsadili deviatu priečku. „Je to veľký úspech, pretože na majstrovstvách sveta je to doteraz najlepšie umiestnenie,“ konštatujú. Za výrazný úspech považujú aj víťazstvo na posledných majstrovstvách Slovenska. Na nich porazili aj mediálne známe tváre. Pár Matej Chren – Mirka Kosorínová skončil na druhom mieste a pár Milan Plačko – Mirka Plačková na treťom. Pripomeňme, že Matej Chren bol v televíznej súťaži Let´s Dance partnerom Kataríny Brožovej, Mirka Kosorínová tancovala s Tomášom Bezdedom a Milan Plačko s Helenou Vondráčkovou. Ešte ako amatéri sa Fáberovci pred šiestimi rokmi predstavili v japonskej Akite v súťaži neolympijských športov, ktorá sa koná každé štyri roky. Zo šiesteho miesta, ktoré získali, boli nadšení. Potom, ako vychádzajúce hviezdy, zabodovali na majstrovstvách Nemecka, ktoré už boli súťažou profesionálov. „Bolo tam vtedy 60 párov,
my sme skončili druhí. Z piatich sme vyhrali dva tance a keby sme vyhrali aj tretí, boli by sme víťazi. Ale sme radi, že sme nevyhrali, pretože neviem, či mali našu štátnu hymnu. A to by bol trapas,“ zasmeje sa Juraj a pridá sa aj Janette: „A spievať veľmi nevieme...“
Máte meno francúzskeho pôvodu. Ako ste k nemu prišli?
Janette: Mojej mamine sa to meno veľmi páčilo. A vôbec francúzština. Nejaký čas dokonca chodila na kurz francúzštiny, no nedokončila ho, nevydržala.
Vašej dcére ste dali meno Sabina. Tiež to nie je typické slovenské meno.
Janette: Meno pre dcéru sme zvažovali dlho. Nechceli sme jej dať ani jednoduché meno, ale ani žiadne extravagantné, aby sme mali aj my problém vysloviť ho. A nechceli sme, aby sa z jej mena dala odvodiť nejaká prezývka. Juraj: Je to meno nemeckého pôvodu a keďže priezvisko máme tiež nemecké, hodia sa k sebe.
Ako ste sa zoznámili? Dal vás dokopy tanečný parket?
Juraj: Áno, bol to tanec. Ja som robil spoločenský tanec, „Žanka“ balet, čiže klasiku. Prvý raz sme sa stretli pri natáčaní televíznej relácie Lastovička. Už tam sme po sebe pokukovali. Potom „Žanka“ prišla do kurzu spoločenského tanca, kde sme sa spoznali bližšie. Neskôr som si ju vybral za partnerku, pretože mala viac skúseností s tancovaním ako moja pôvodná partnerka a navyše mala základy klasického tanca.
Takže najskôr sa stala vašou tanečnou partnerkou a potom životnou?
Juraj: Nie, najskôr sme začali spolu chodiť, až potom tancovať.
Koľko ste mali vtedy rokov?
Juraj: Ja som o desať mesiacov mladší, takže ja som mal pätnásť a „Žanka“ šestnásť. Vzali sme sa pred trinástimi rokmi.
Ste spolu doma aj „v práci“. Nepodliehate niekedy ponorkovej chorobe?
Janette: Ponorková choroba zavládne občas v každom manželstve...
Juraj: Máme, samozrejme, v manželstve krízy. Teraz však spolu neučíme. Každý má svoju tanečnú školu, pretože sme už takí zaneprázdnení, že si nemôžeme dovoliť učiť spolu tie isté skupiny.
Koľko času venujete tréningu?
Juraj: Počas plesovej sezóny sme veľa netrénovali, pretože absolvovať jedno vystúpenie na plese sa vyrovná trom – štyrom tréningom. V januári a vo februári sme preto trénovali len dva dni v týždni, no teraz, keď chceme tancovať súťažne, budeme trénovať každý deň zhruba tak hodinu a pol. Na tréning musí byť človek oddýchnutý, aby bol kreatívny, nesmie dopustiť, že sa mu tanec znechutí, preto vždy, keď sme boli unavení, radšej sme tréning vzdali. Radšej sme si oddýchli, psychicky aj fyzicky, pretože niekedy máme toho tanca fakt po krk...
Janette: Je to aj fyzicky náročné vydržať poldruhahodinový tréning, telo tiež toho veľa nevydrží.
Vaše vystúpenia na plesoch beriete teda ako nutnú povinnosť, alebo sa dokážete pri nich aj odreagovať?
Janette: Spočiatku sme ich brali ako povinnosť a záťaž, pretože popri nich sme mali veľa súťaží. Bol to stále ten istý kolotoč. Niekedy som sa za víkend maľovala tri razy každý deň, pritom líčenie na vystúpenie nie je bežné. A zakaždým baliť kufre, potom zas vybaľovať kostýmy. Bolo toho na nás dosť. No teraz sa už na ples dokážem aj tešiť a dokážem ho vnímať ako relax. Človek dospieva, formuje sa. Už sme dospelí ľudia, už to vnímame inak. Vidíme, že ľudí naše vystúpenia bavia a sú vďační, že im zatancujeme.
Ktorý druh spoločenského tanca uprednostňujete?
Juraj: Väčšinou tancujeme všetky tance, no zameriavame sa hlavne na latinsko-americké. Mňa momentálne najviac oslovuje pasodoble, samba a čača.
Janette: Mne sa vždy páčila rumba, teraz je to čača.
Koľko kostýmov momentálne máte? Kto vám ich navrhuje?
Janette: Momentálne ich nemáme veľa, asi štyri. Mali sme trojročnú pauzu, nepotrebovali sme ich. Sú páry, ktoré vydržia s jedným kostýmom celý rok, my ich však radi striedame. Zostavy, ktoré tancujeme, sú stále tie isté, takže po čase sa pri nich začne tanečník nudiť. Keď zmeníme kostým, začneme sa cítiť inak. Ten istý kostým si preto neoblečiem viac ako tri či štyri razy. Potrebujem zmenu, aby som sa dobre cítila na parkete. Aj pre diváka je to záživnejšie, keď netancujeme každé kolo v tom istom kostýme.
Juraj: Kostýmy navrhuje Janette. Sama ich navrhne, sama ich aj vytvorí. Nám a tiež niektorým iným tanečným párom. Chodia za ňou tanečníci z Bratislavy aj z Košíc, je veľmi šikovná a v našej brandži má aj v tomto smere dobré meno. Od nej je kostým vždy iný ako od niektorej krajčírky, „Žanka“ je kreatívna.
Šijete si aj iné veci na seba?
Janette: Nie, šijem len kostýmy, na iné nemám čas. Výnimočne plesové šaty, alebo ak potrebujem niečo exkluzívne. Nechcem šaty, akých majú v obchode aj dvadsať kusov.
Koľko vás vyjde jeden kostým?
Janette: Sú drahé, v našej kategórii sa ich ceny pohybujú od 15-tisíc korún. Látky kupujeme prevažne v Čechách, kde sú na to špecializované obchody, a tiež v Bratislave. Sú to však látky z dovozu. Najdrahšie na kostýme je zdobenie, na čo používam kamene od známeho umelca Swarovského.
Juraj: V obchodoch v Rakúsku vyjde taký kostým aj 60-tisíc korún. Nie je to lacná záležitosť. Keď k tomu pripočítame náklady za letenky, ubytovanie... Už sme prestali počítať, koľko do tanca investujeme. Kým sme to počítali, bolo to pol milióna za rok. Bez sponzora by to nešlo.
Musíte si dávať pozor na štíhlu líniu, alebo si vďaka vytancovaným kalóriám môžete dovoliť jesť čokoľvek?
Janette: Samozrejme, na líniu si musím dávať pozor, pretože ak žene v poodhalených šatách prevísa nejaký „vankúšik“, nevyzerá to dobre. Nemôžem však povedať, že držím diéty. To nedokážem. Akonáhle si poviem, že budem držať diétu, o to viac mi chutí jesť. Mám pocit, že na mňa to máva opačný účinok. Nikdy sme sa však neprejedali, nejedávame nezdravé a mastné jedlá, z ktorých sa priberá. Ak sme pribrali, bol to už dôsledok veku. Doprajem si aj niečo hriešne sladké, napríklad zákusok, no nie každý deň. Dám si ho, keď naň dostanem chuť. Bez výčitiek, že sú to kalórie. To odporúčam aj našim tanečníčkam. Žiadne drastické diéty, skôr pohyb a rozumné stravovanie, viackrát denne v malých množstvách.
Začína už vaša dcéra reagovať na hudbu? Zdedila tanečné gény po svojich rodičoch?
Janette: Žiaľbohu, áno, no na druhej strane som aj rada, pretože dievčatá by mali mať pohybovú kultúru. Zvykla som jej spievať, ešte kým som ju čakala, a spievala som jej aj po narodení. Často som tiež v tehotenstve počúvala hudbu, takže ku kultúre ju vediem od začiatku. Keď začínala chodiť, hýbala sa na každú hudbu, ktorú počula, a keď teraz niekde spolu cestujeme, stojíme pri každej reštaurácii, v ktorej hrajú. Počkáme, kým si nezatancuje, potom stojíme pri ďalšej, kým aj tam neurobí program a ideme ďalej (smiech). Neviem, či by som ju podporila v jej rozhodnutí venovať sa profesionálnemu tancu, o tom je ešte priskoro uvažovať, ale možno by som bola radšej, keby robila niečo iné. Napríklad tenis. Je to tiež finančne náročný šport, no ak by v ňom bola dobrá, finančne sa jej to vráti. Pokiaľ sa bude chcieť venovať profesionálnemu tancu a zostane na Slovensku, nevráti sa jej to. My tu často bojujeme s ľuďmi, ktorí absolvujú nejaký tanečný kurz a potom si otvoria vlastný. Vďaka tomu, že majú mnoho známych, majú o klientelu postarané. A profesionálny tanečník potom rozmýšľa, na čo boli tie roky driny a čo ho to stálo peňazí. Taký hráč tenisu tiež musí bojovať, ale len na kurte.
Ako zvládate tanečnú školu, pravidelný tréning, cestovanie po súťažiach a výchovu dvojročnej dcéry?
Janette: Bez starkej by to nešlo. Teda bez takej starkej, akou je tá naša. Mám úžasnú maminu, ktorá sa o malú stará a niekedy mám pocit, že je viac Sabinkinou maminou ako ja.
Juraj: Starká sa tak o ňu stará, že malá ani nepostrehne, že nie sme doma. Sú kamarátky a dobre spolu vychádzajú. Toto je práca, pri ktorej si nemôžeme dovoliť žiadnu pauzu. Akonáhle vysadíme, nastúpi konkurencia. Dosť nám tento kolotoč zasiahol do nášho súkromného života. Nie je všetko ideálne, no to aj kvôli tomu, že ľudia nás vyčerpávajú strašným spôsobom. My im rozdávame svoju energiu, svoju radosť z tancovania, ale nám ju nikto nevráti.
Už ste uvažovali, kedy chcete skončiť s profesionálnym tancom? Je v tejto oblasti aj nejaké, aspoň približné vekové obmedzenie?
Janette: Nie je. Sedemnásťnásobný majster sveta končil ako 47-ročný muž a jeho partnerka mala vtedy 43 rokov. Nikto im taký vek nehádal. Chceme vydržať, pokým budeme vládať a budeme žiadaní. Nechceme zažiť, že nás raz na parkete vypískajú a že až potom si uvedomíme, že je čas odísť. Skončiť treba v tom najlepšom. Už sme si život bez tanca v podstate vyskúšali, keď som úplne vypadla z tanečného sveta. Za mnou sa na tri roky zatvorila brána. Odišla som z rušného života a zostala zatvorená doma. A neprinieslo to nič dobré. Teraz sme sa vrátili naspäť a začalo sa nám dariť. Aj vďaka tej pauze viem, že takýto život ma napĺňa. Potrebujem pohyb k životu.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
