Andrej Turčan
Čerstvý šesťdesiatnik. Vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU - plus dva semestre divadelnej vedy, zároveň má aprobáciu z rozhlasovej a televíznej réžie.
V rokoch 1972-1990 pôsobil v angažmán v DJGT Zvolen ako režisér, potom odišiel do slobodného povolania, pracoval ako pedagóg, scenárista, rozhlasový, televízny, dabingový režisér...
Od roku 1997 pracuje v Slovenskom rozhlase v Banskej Bystrici, v tomto roku slávi desaťročie kmeňovej rozhlasovej práce. V jej rámci má široký záber aktivít. Ak má niečo vypichnúť, hovorí: „Pointou umeleckej činnosti režiséra v rozhlase je réžia rozhlasových hier. Slovenský rozhlas je najmä v tomto na vysokej úrovni.“
Žije vo Zvolene, je otcom dvoch detí. Dcéra Uršuľa Ferenčuková pracuje v DJGT Zvolen ako dramaturgička. Je absolventkou VŠMU u prof. Strnisku. Otec konštatuje: „Nemala protekciu. Nesilili sme ju do toho, to je v tejto profesii scestné. Vďaka jej manželstvu máme už takmer päťročnú ročnú vnučku Terezku a vnuka Gorana, ktorý je druhák.“ Dodáva: „Teší ma, že ich rodina je súdržná. Prvé dieťa mali počas vysokoškolských štúdií a zvládli to. Obdivujem ich.“
Syn Krištof je ekonóm, pracuje v Bratislave v ekonomických sférach a prekladá z nemčiny. Zatiaľ je slobodný.
Manželka Helena má za sebou dlhoročnú pedagogickú prax na Gymnáziu Ľ. Štúra vo Zvolene ako učiteľka slovenčiny a estetiky, externe učila na TU Zvolen, napísala niekoľko vysokoškolských skrípt.
Všetko treba riešiť hneď...
S Helenou sa spoznali vo vlaku. „Zoznámili sme sa ako vysokoškoláci. Ona išla domov, do Nového Mesta nad Váhom, ja do Žiliny. Až neskôr som sa dozvedel, že ma mala vyhliadnutého, lebo som sa tak „umelecky“ obliekal. Keď z vlaku vystupovala, napísala mi číslo izby. Dohodli sme si rande, ale bola to smiešna príhoda, lebo sme sa takmer nenašli. Zmeškal som rande. A tak sme sa navzájom naháňali a hľadali medzi internátom a Redutou. Ja som hľadal ju, ona mňa. Bolo to však osudové, po dvoch rokoch sme sa zosobášili. Svadba? 30. júna 1973.“
Helena je jeho dobrým anjelom. Nepopiera... „Nikdy som sa netajil názorom, že ženy robia mužov. Žena vie muža stvoriť alebo zničiť. Ja mám v tomto šťastie a som za to vďačný. Hoci za všetko treba v živote platiť a platiť stále, lebo ani šťastie nie je vyárendované. Moja matka, ktorá bola krajčírka, vždy hovorila, že už keď je maličká dieročka na šatách, treba ju zašiť. Keď to neurobíš hneď, potom bude trhlina taká veľká, že sa nebude dať zaplátať. A to platí pre všetko, aj pre vzťahy. Ak vznikne drobné nedorozumenie, treba ho riešiť okamžite. My dvaja sme emočne prepojení, napojení na seba. Myslieť na toho druhého, to je veľký základ vzťahu. Naše manželstvo neberieme ako inštitúciu, hoci si pamätám očarujúci pocit, keď som po prvý raz povedal – toto je moja manželka. Ani neviem, kde máme ten „papier“, nenosím obrúčku. Moja žena je však môj prístav, moja istota, možno som to dostal do daru ako kompenzáciu za to, že som pomerne skoro prišiel o rodičov a nemám súrodencov.“
Ohliadnutia
„Narodil som sa 7.1.1947 v Bratislave. Som jedináčik, takzvané povojnové dieťa. Mama mala 37, keď som prišiel na svet, cez vojnu nebolo múdre rodiť deti. V roku 1953 istým spôsobom vysídľovali Bratislavu, robotníci sa uprednostňovali, inteligenciu vyháňali do menších miest – a môj otec bol právnik. Tak sme sa dostali do Žiliny, kde som aj maturoval. Rodičia ťažko znášali, že museli odísť zo svojho mesta, potom aj vážne ochoreli... Napriek tomu ma, aj v skromných podmienkach, maximálne podporovali. Pri nich som mal pocit, ktorý najmä mladý človek potrebuje – že som svojim spôsobom dôležitý.“
Jeho mama pracovala v módnom salóne. „Bola vynikajúca krajčírka, strihačka. Dámy, ktoré si prišli dať ušiť šaty, stáli na stole a ona priamo strihala do drahej látky, od oka, s citom v ruke. Mala obrovskú fantáziu a úžasný vzťah s ľuďmi. Otec bol právnik. Jeho darom boli organizačné schopnosti, mal u mňa rešpekt a obdiv. Matka však bola niekto, koho mnohí, aj keď to znie trochu mysticky, považovali za anjela. Dodnes mám od nej knižku, volá sa Buď dobrý až do smrti. Ona taká bola a ja sa o to aspoň snažím.“
Detstvo
Prvou spomienkou je zvuk trúbiaceho auta. Možno fikcia, možno realita... „Narodil som sa v Bratislave v pôrodnici na Palisádach, potom ma asi autom viezli do centra, takže možno preto... Čo si však skutočne pamätám, je medveď. Opatrujem ho. Plyšový Hundroš, hračka môjho detstva, je môj najdlhoročnejší sparringpartner. Pamätám si aj, ako ma, asi päťročného, vzal otec pred Slovenské národné divadlo. Boli upršané Vianoce a ja som spadol do blata. Takého zablateného a rozrevaného ma doviedol domov. A ďalšia spomienka je už zo Žiliny. Bol som ambiciózny žiak, takže som začal písať scénky a chodiť do dramatického odboru. Bol to prvý literárno-dramatický odbor na Slovensku...“
Otec ho naučil písať na starom písacom stroji, mama s ním trpezlivo lúskala prvé básničky, a to, čo vytvoril. „Rodičia dávno nežijú. Našťastie ešte zažili moju svadbu, aj moment, keď som nastúpil na dráhu divadelného režiséra. Osobný a pracovný úspech detí - to sú pre rodičov kľúčové veci.“
Priatelia z minulosti
Toho „srdcového“ zo Žiliny, z detstva, (dnes je vynikajúcim pražským biochemikom), má stále a nikdy nestratili kontakt. Kamarátka z juniorských čias, s ktorou po sebe pokukovali na ĽŠU, je klaviristkou. Rodiny s deťmi, s vnúčatami, si majú dodnes čo povedať a odovzdávajú súdržnosť ďalším generáciám...
Nemá rád...
„Neznášam, keď sa dohodnem a nestretnem sa, to ma vyruší z istoty. Každá dohoda sa má dodržať. Nepresnosť vo vzťahoch, v zámeroch, v stretnutiach plodí nedorozumenia. A z malých nedorozumení vznikajú veľké problémy. Za tým, že ľudia dodržia slovo, je dôvera, istota, všetko, čo nás posúva vyššie. Nesplnenie vlastného slova narúša dôveru a plodí problémy, menšie, veľké, aj tie najväčšie.“
Režisér Andrej Turčan
Prízvukuje: „Vytvorili ma ľudia, ktorí boli okolo mňa.“
Rodinné, pracovné, kamarátske kruhy človeka formujú. Ak niekto niečo v živote dokáže, každý z „jeho ľudí“ je kamienkom v mozaike. „Aj v našej branži sú vzťahy veľmi intenzívne, na môj rast mali vplyv vynikajúci pedagógovia i kolegovia, s ktorými som pôsobil a spolupracoval. Môj život, aj vďaka rodine, aj vďaka práci má zmysel. Chcem pokračovať v rozhlasovej réžii, možno ešte raz urobiť divadlo, pekný dabing, pedagogicky sa ďalej rozvíjať, mám ambíciu ešte viac fungovať. A dokonca aj športovať (hovorí s úsmevom a jedným dychom „smrteľne“ vážne) – zlepšiť si kondičku.“
Čas ničnerobenia
Keby mal voľno, vzal by svoju polovičku Helenu do Tatier, alebo do Prahy, do Viedne, do Brna... Alebo do prírody, ktorú majú radi. Zatiaľ čas delí medzi prácu a rodinu tak, ako mu to deň dovolí...
Vymenúvať, na čom režisér Andrej Turčan pracoval, by bolo suchým štatistickým faktografickým výpočtom. Toto bol pohľad na človeka, (ktorý svoj život prežil a žije s umením), a na to, ako on vníma kľúčové momenty svojho života.
Jaroslava BADÁNIOVÁ