Krajčírky vstúpili do strojárskych odborov

Pred necelým rokom zmenilo zvolenské výrobné družstvo Vzor výrobný sortiment vo svojej detvianskej prevádzke. Zmenil sa nielen sortiment, no i výrobné normy. „Sú hrozné,“ povedala nám nemenovaná pracovníčka. Prečo nemenovaná? Nuž, bojí sa! Tak ako ďalšie desiatky zamestnankýň. Ich nespokojnosť je na mieste. Normy sú také vysoké, že ich jednoducho nestíhajú plniť. Často vraj ostávajú v práci dlhšie, len aby ich splnili. Bez príplatkov za nadčasy. Tie im vraj do odpracovaných hodín nerátajú. A preto krajčírky domov nosia minimálnu mzdu. Podobná situácia je vraj vo všetkých prevádzkach, nielen v detvianskej, ale aj v Brezne a vo Zvolene. Detviansku produkciu predtým robili v Brezne, za rovnakých podmienok. Ženy tam vraj ťahajú soboty i nedele, no neozvú sa, zo strachu pred stratou zamestnania.

Nespokojnosť detvianskych krajčírok sa prenášala do ich rodín. A keďže viaceré majú manželov zamestnaných v strojárňach, tí sa informovali u svojich odborárov. Takto začala spolupráca odborárov z PPS-ky so zamestnankyňami Vzoru a viedla až ku vstupu štyridsiatich deviatich žien do strojárskych odborov. Ani pred rokom nezarábali vo Vzore horibilné sumy, no predsa to bolo viac ako v súčasnosti. „Mali sme okolo deväťtisíc korún. A teraz. Niekedy sedemtisíc, niekedy šesť a pol...,“ povzdychla si ďalšia zo žien. Veľa krajčírok pritom do Detvy dochádza i z Hriňovej, ba dokonca z Detvianskej Huty, čo tiež nejakú tú korunku stojí. Nemajú si však veľmi z čoho vyberať. Krajčírskych firiem je pod Poľanou žalostne málo.

S vedením družstva vraj nie je žiadna reč. Aj preto vstúpili do odborov. „Ihneď zvolali schôdzu a chceli vedieť, kto je v odboroch,“ dodala jedna zo žien. Po dielni koloval papier, na ktorý sa mali odborári zapísať, no naspäť sa vrátil čistý. Za ženy konal odborársky predák zo strojární, Stanislav Ľupták. „Predstavenstvu družstva sme poslali návrh kolektívnej zmluvy a čakáme, aká bude odpoveď,“ povedal nám minulý týždeň. Podľa odborárov je aj družstvo povinné vyjednávať o kolektívnej zmluve. Prvé stretnutie odborárov s niektorými členmi predstavenstva bolo viacmenej zoznamovacie, druhé už za účasti právnych zástupcov. Do tridsiatich dní by malo vedenie družstva dať odpoveď. Keď nie, odborári sa obrátia na inšpektorát bezpečnosti práce. Potom, ak k dohode nedôjde do šesťdesiatich dní, požiadajú ministerstvo o určenie sprostredkovateľa. A ďalej? Do úvahy prichádza iba jeden nástroj – štrajk. Ten sa však už nedá robiť bez toho, že by členky odborov ostávali v anonymite ako doteraz. Potom budú musieť spojiť svoje sily. Budú toho schopné?

Takmer všetky krajčírky sú zároveň členkami výrobného družstva, teda firmy, ktorá ich zamestnáva. Inak povedané, zamestnávajú sami seba. Družstvo však nie je bežnou firmou, na zastupovanie zamestnancov je v družstve zvláštny orgán - komisia starostlivosti o členov a zamestnancov. V komisii je volený zástupca zamestnancov, no podľa odborárok komisia pre zamestnancov nerobí vôbec nič. Napriek strachu, ktorý krajčírky majú, ešte nikto neprišiel o zamestnanie kvôli tomu, že by sa sťažoval na pracovné podmienky. Strach však pretrváva...

Formát kolektívnej zmluvy prevzali z tej, ktorú majú podpísanú odborári v strojárňach. „Samozrejme, že sme ju prispôsobili. Určite sme tam nedali tarifné sadzby ako v strojárňach. Pre nás je dôležité, aby tu nebola úkolová ale časová mzda, to znamená, aby pracovníčky neboli stavané do pozície, že splnenie normy musia robiť v nadčasoch či počas sobôt. Hodinami, ktoré navyše nemajú evidované, dobiehajú splnenie normy,“ dodal Stanislav Ľupták.

Na rokovaní s predstavenstvom otvoril aj tieto otázky, ani predstavenstvo, ani komisia starostlivosti o členov a zamestnancov vraj tieto informácie nepovažovali za pravdivé.

Oslovili sme aj vedenie výrobného družstva Vzor, no pre pracovnú zaneprázdnenosť sa nám nemohli vyjadriť do uzávierky. Prisľúbili, že tak urobia tento týždeň.

Milan SUJA

Budúcnosť nie ružová...

Textilná výroba je pod obrovským tlakom. A nielen vo Zvolene alebo v Detve. Európa čelí útoku ázijskej produkcie. Lacnému tovaru sa nedá konkurovať. Viacerí svetoví výrobcovia z Európy či severnej Ameriky už presunuli svoju produkciu do niektorého zo štátov juhovýchodnej Ázie. Značková obuv i značkové oblečenie... Pritom v pôvodnej krajine je vyrobená hádam už iba značka, ktorú na obuv či oblečenie našívajú. Niekde už ani tá. Uspieť na trhu nie je vôbec jednoduché. Nemožno sa čudovať, že sa firmy snažia stlačiť náklady na najnižšiu možnú hodnotu. A budú to robiť dovtedy, kým ešte nájdu dostatok pracovníkov ochotných robiť za mizerný groš. Nie dlhšie. Potom im buď pridajú a nebudú môcť konkurovať cenou, alebo rovno zavrú krám. Budúcnosť textilnej výroby vôbec nevyzerá ružovo. (ms)