Očová, Očová... Takto sme si povzdychli niekoľkokrát pri hľadaní ďalšieho výhercu v akcii Za Žurnál päťstovka. Opäť sme chceli potešiť jedného nášho čitateľa. Kým v iných obciach sa nám podarilo nájsť šťastného čitateľa i na prvýkrát, Očová bola akoby zakliata. Možno bol na vine čas, okolo obeda boli doma väčšinou iba dôchodcovia. A bez novín. Tých niekoľko mladých, čo sme doma zastihli, tiež nemalo najnovšie vydanie nášho týždenníka. „Nie že ma dáte do Žurnálu,“ povedala nám z okna Blanka Chabadová. Vraj v našich novinách už bola – v ankete. Odmietla aj fotografiu. „To choďte odfotiť radšej mladé,“ odporučila nám. A tak sme išli, no žiadne mladé čitateľky neboli doma. Pani Chabadová vraj naše noviny číta, páči sa jej takmer všetko. Až na šport, ten si pozrie iba málokedy, ten je vraj už viac pre chlapov. Noviny doma nemala, ešte ich nestihla kúpiť. Ale ak počkáme... Podobný návrh sme si minulý štvrtok vypočuli viackrát. Zazvonili sme pri ďalšom dome, no nikto neotváral. Nakoniec pri nás zastala škodovka a spolujazdec vystúpil. „Čo tu robíte, buze...“, počastoval nás medzitým vodič a potom sa ospravedlnil. Pomýlil si nás totiž s kamarátmi. Spolujazdec síce v dome býval, no už dlhšiu dobu pracuje v Rakúsku. A tam Žurnál nechodí. „Som tu len na dovolenke,“ povedal Pavel Holík. V Rakúsku robí kuchára. Neúspešné pátranie pokračovalo. Niektorí akoby sa báli cudzích. Ani si nás poriadne nevypočuli a už zatvárali brány. V iných domoch na nás brechali psy, v ďalších už ani tie nie... „Žurnál nemám, iba Slatinské noviny. Manžel ho však kupuje, teraz doma nie je, išiel na týždňovku,“ povedala mladá žena a prezradila, že sa volá Kristína. Potom sa spýtala za nás i suseda. Ani ten nemal noviny. „Sporadicky si kupujem. A čo čítam? Šport, no i inzeráty si pozriem,“ dodal Bohuš Kováč. Potom sa nás spýtal, kedy budeme po Očovej chodiť s päťstovkou nabudúce. No, takých by bolo... Povedzte mi, kedy prídete a ja sa pripravím. V ďalšom dome nám bránu otvoril starček v pokročilom veku. Keď sa dozvedel, o čo ide, iba hodil rukou a povedal: „Neverím ja už ničomu. Tu sa už ničomu a nikomu nedá veriť.“ Toľko neúspešných návštev nám na dobrej nálade nepridalo. A v ďalšom dome to v prvej chvíli tiež nevyzeralo ružovo. „Žurnál kupujeme, no neviem, či ho máme doma. Viem však, prečo ste prišli. Ak ho nemáme, bude horšie,“ povedal nám Jozef Prítula. Potom rýchlo vošiel do domu. O chvíľu sa objavil. Jeho úsmev prezrádzal spokojnosť – v rukách mal nové vydanie týždenníka MY Žurnál. A to je jediná podmienka na získanie päťstokorunáčky, alebo predplatného našich novín. Žurnál číta pravidelne už roky, kedysi ho mal aj predplatený. „Zaujíma ma veľa vecí v novinách, články, aj inzeráty,“ dodal. Najmä tie ponúkajúce prácu. Hoci je už na dôchodku, rád by pomohol zaťovi. V športových materiáloch nevynechá ani tipovaciu ligu, aj keď sa sám tipovania nezúčastňuje. „To si len pozriem, ako tipujú Očovania,“ povedal Jozef Prítula. Keby sme mu zazvonili o minútu skôr, mal by smolu. Nebol doma, musel niečo vybaviť na úradoch vo Zvolene. Na to, že by vyhrá v našich novinách, vraj ani nepomyslel. Pán Jozef pracoval takmer celý život v detvianskej PPS-ke. Naposledy ako vedúci konštruktér. Pohnuté udalosti vo fabrike ho však už nezastihli. Pár týždňov pred nimi odišiel do dôchodku. „Tak ako sa patrí, presne v šesťdesiatke. Dokonca som dostal aj mesačné odstupné,“ dodal spokojne. Čo urobí s päťstovkou, to hneď nevedel. „Bude z nej čierny fond. Kým mi naň mamička nepríde,“ zasmial sa. A to vraj bude vtedy, keď si to prečíta v novinách.
Milan SUJA
