Článok pokračuje pod video reklamou
Po čase sme sa rozhodli opäť obdarovať jedného z čitateľov našich novín vo Zvolene. Našim cieľom sa stalo sídlisko Sekier. Pred jedným z rodinných domov sme zastihli pri vysýpaní smetí Regínu Vrobeľovú. Naša otázka, či má najnovšie číslo týždenníka MY Žurnál, ju zjavne zaskočila. Nechápala, prečo jej ju kladieme. „Vnuk alebo syn kupujú vaše noviny, ale či ich máme doma, to neviem,“ uvažovala. „Asi sme ich už dali do zberu,“ uzavrela myšlienku a ani sa nešla pozrieť, či tomu tak naozaj je. Dokonca ani vtedy nie, keď sme jej za noviny sľúbili päťstokorunáčku alebo predplatné. Nechcela sa dať odfotiť, len prezradila, že občas si naše noviny prečíta. „Páčia sa mi hlavne príbehy o ľuďoch a pozriem si aj inzeráty,“ dodala.
Radima Pinkasa sme stretli na ceste do práce. Napriek tomu, že naše noviny vraj kupuje pravidelne, nemal ich pri sebe. „Viem aj o vašej súťaži,“ ubezpečoval nás a dodal: „Najradšej si prečítam aktuálne informácie, niekedy šport a články, ktoré ma zaujmú. Noviny MY Žurnál sa mi páčia, lebo v nich nájdem všetko.“
„Mám najnovšie číslo,“ odpovedal na našu otázku Jiří Šulc, ale hneď dodal: „Ale doma. Idem z cintorína a tam som si ich nebral.“ Na čítanie našich novín si vraj vypracoval vlastný systém. Každý článok, ktorý prečíta, si zakrúžkuje, aby ho nečítal viackrát. „Občas sa mi stane, že pri čítaní zadriemem. Keď sa zobudím, pokračujem tam, kde som prestal,“ vysvetľuje. Noviny MY Žurnál si kupuje pravidelne. Buď ich kúpi v pondelok v meste, alebo v utorok ráno už o siedmej uteká do obchodu na sídlisku. „Kupujem len MY Žurnál, lebo tam nájdem všetko, čo ma zaujíma. V týchto posledných ma zaujal článok o futbalistoch, ktorí sa rozvadili v Brezinách. Poznám ich, lebo aj môj syn hrával futbal,“ rozhovoril sa. Naše noviny vraj číta prvý, potom ich dá synovi. Takto postupne ich prečíta celá rodina.
Kým naša prvá respondentka sa nešla pozrieť, či má doma najnovšie číslo MY Žurnálu ani pár krokov, Mária Makovínyová kvôli výhre vybehla po približne štyridsiatich schodoch do svojho domu a s novinami v rukách ich absolvovala aj v opačnom smere. „Keď som zbadala pred našim domom auto Žurnálu, tak si vravím – to nie je ani možné, že by sme mohli vyhrať. Veď noviny máme doma!“ vysvetľovala chvíle napätia. Preberaciemu ceremoniálu odovzdania päťstokorunáčky asistoval aj jej manžel, pán František. „Žurnál kupujeme pravidelne, a nielen kvôli súťaži. Hoci som dôchodca, chodím ešte brigádovať a v nočnej ho prečítam od prvého po posledné písmeno. Vlani som posielal tikety do futbalovej súťaže, ale prestal som s tým. Zvolenskí futbalisti hrajú zle a hlavne nevyspytateľne,“ rozprával, kým manželka rozmýšľala, kde a za čo utratí výhru. „Peniaze miniem na potraviny. Dnes je všetko drahé. Pred chvíľou som u kaderníčky zaplatila päťstovku,“ rozhodla pani domu. Pritom nás ešte uistila, že sme jej urobili nesmiernu radosť.
(schv)
