Pôjdeme s vnukmi na hadíky, rozhodol výherca päťstokorunáčky

„Kupujem Žurnál, každý týždeň,“ prezrádza Dušan Hric, prvý človek, ktorého stretávame na ulici v Budči. Práve tam sme sa tentoraz vydali s našou hrou, v ktorej za aktuálne vydanie novín môžete vyhrať päťstokorunáčku. „Vaše noviny si dokonca odkladám, mám odložené dva ročníky. Raz som s vaším týždenníkom už vyhral, bola to stovka za vylúštenie tajničky.“ A hoci je Dušan Hric našim stálym a verným čitateľom, mal smolu. Žije v Železnej Breznici, v Budči bol len na návšteve a najnovšie vydanie nášho týždenníka nemal pri sebe.

Šli sme ďalej. Vo dvore rodinného domu vidíme pána, a tak naňho zakričíme. „Máte najnovší Žurnál?“ Samuel Toman zakontroval: „My Žurnál nekupujeme. Prečo? Nekupujeme žiadne noviny. Ale ak nám tú päťstovku dáte, pôjdeme si kúpiť,“ pokúša. Nemohli sme. Pravidlá hry sú nekompromisné.

Ďalší pokus už bol úspešný. Šesťdesiatriročný Július Kohút hneď vedel, na čo sme prišli. „Počkajte, idem domov zobrať noviny,“ zahlásil. Našli sme ho v záhrade, práve sa chystal vykopávať zemiaky. „Žurnál kupujem pravidelne každý týždeň, hneď v pondelok ráno. U nás na pošte, dcéra je tam vedúcou.“ Strany v prvom rade obráti na šport, hlavne kvôli nemu náš týždenník kupuje. Zvlášť futbalový spravodaj ho zaujíma, ten číta v novinách prvý. Je totiž bývalý futbalista a už dlhé roky pôsobí v oblastnom futbalovom zväze. Najskôr v disciplinárnej komisii a teraz v komisii mládeže. „Ale rád si prečítam aj príbehy, osudy ľudí, ktoré prinášate. A tiež horoskopy,“ zasmeje sa. „Porovnávam ich s horoskopmi v iných časopisoch a porovnávam, či sa mi splnia. Ale neplnia sa,“ hovorí. Naša výhra ho zjavne potešila, radosť netajil. „V živote som doteraz vyhral len raz, ešte ako školák som sa zapojil do súťaže časopisu a vyhral som knihu Memento Stalingrad. Aj krížovky lúštim pravidelne, aj cez majstrovstvá sveta vo futbale som si na niektoré zápasy tipol, no márne...“, priznáva. „Keď som čítal o vašej súťaži, povedal som si, že by ste mohli prísť aj na Budču, je to periféria Zvolena, ale veľmi som tomu neveril. A už vôbec nie tomu, že oslovíte práve mňa. Manželka neuverí, keď sa domov vráti. Už sa teším, aká bude ohromená, keď jej tú päťstovku ukážem...“

Pýtame sa, na čo ju použije. Bez rozmýšľania odpovie. „Keď prídu vnuci z dovolenky, pôjdeme na hadíky.“ Nad našimi nechápavými výrazmi tváre sa pousmeje. „Na tie sladké gumené, čo v obchode predávajú. Majú ich veľmi radi. A k tomu nejakú čokoládu...“ Dozvedáme sa, že jeho 11-ročný vnuk Matej a 6-ročný Tomáš sú s rodičmi v Bulharsku. Vrátiť sa majú v utorok. Ak sa, samozrejme, medzitým o osude päťstokorunáčky nerozhodne u Kohútovcov inak.

To, kde sa s našou päťstokorunáčkou vyberieme nabudúce, ešte netušíme. No možno práve vás oslovíme kdesi na ulici, možno vám zazvoníme pri dverách, preto si váš Žurnál nezabudnite kúpiť a MY vás odmeníme.

(moj)