Sobota, 26. november, 2022 | Meniny má Kornel

Paganini zo Slatiny

V ten deň zúrila veľká fujavica. Chuchvalce snehu sa naháňali ostošesť v obrovských závejoch a mráz štípal za nechtami. Kto by v takomto nečase očakával klopanie na dvere? A predsa

Nikto nevie s istotou povedať, či sa táto príhoda, pripomínajúca úvod rozprávky, skutočne odohrala. Ale takto vraj zvykla hovoriť mama Rinalda Oláha. Našli sme ju medzi huslistovými spomienkami v knihe, ktorá nesie jeho meno. Z rukopisov virtuóza a zachovanej korešpondencie s ním ju zostavil Igor Danihel, riaditeľ Podpolianskeho osvetového strediska vo Zvolene. Dielo doplnil kresbami a fotografiami sôch Jána Kulicha, veľkého priateľa slovenského Paganiniho. „Pre mňa v súvislosti s Rinaldom neexistuje nič intímnejšie ako táto kniha,“ uvažuje huslistov mladší kamarát Igor Danihel a skromne dodáva, „ja som bol len jeho obdivovateľom.“ Naše kroky nasmeroval k Ivanovi Berkymu z Úhrad. Porozprávali sme sa aj so starostom a kronikárkou zo Zvolenskej Slatiny a posledným žijúcim Rinaldovým bratancom Jurajom Gergeľom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Nemal snáď inú ako bielu košeľu

Na obecnom úrade vo Zvolenskej Slatine vybavujú stránky jednu za druhou napriek tomu, že už je takmer čas obeda. „Pán starosta, sú tu z novín a chceli by sa rozprávať o Rinaldovi,“ hovorí pani do telefónu.

Nikto mu tu nepovie inak než Rinaldo. Slatinčanom veľmi prirástol k srdcu, preto ho ešte aj dnes po smrti volajú takto familiárne. Starosta Juraj Kováčik si na slávneho rodáka rád zaspomína.

„Rinalda som poznal, keď som mal niečo vyše dvadsať rokov. Chodil so svojou muzikou hrávať po svadbách. Zažil som ho viackrát, či sa ženili kamaráti, spolužiaci alebo blízki z rodiny. Už si nepamätám mená tých ostatných, predsa len, uplynulý čas môžeme rátať na desaťročia. Ale Rinaldo je nezabudnuteľný. To bol pán muzikant. Jeho talent bol darom od Boha.

SkryťVypnúť reklamu

S kamarátmi sme zvykli chodievať na pivo do krčmy, kedysi sa volala U čierneho Sama. Ak Rinaldo zavítal z Bratislavy do svojho rodného kraja, určite sa zastavil aj tu. Vtedy sa okolo neho všetci zhŕkli, najmä Rómovia, a so zatajeným dychom ho počúvali. On bol ich svetlom. Pochopiteľne, bol to niekto, kto so svojimi, ako ja hovorím, zázračnými husľami precestoval skoro celý svet. Je to pýcha pre celú Slatinu, že sa tu narodil taký človek.“

Neskôr navštívil Juraj Kováčik husľového virtuóza v jeho bratislavskom byte ako starosta. Chcel ho pozvať na Slatinsko-rómske spievanky, ktoré založilo rómske občianske združenie Úhrady spolu s obecným úradom. Tretí ročník sa mal konať na Rinaldovu počesť.

SkryťVypnúť reklamu

„Bolo to veľmi teplé privítanie. Na tvári mal široký úsmev, bolo vidieť, že veľký svet ho v ničom nezmenil. Mňa, slatinského cigáňa, prišiel navštíviť slatinský richtár, povedal mi vtedy celý naradovaný. Bohužiaľ, pozvanie musel pre zdravotné problémy odmietnuť, aj keď sa mu nápad spievaniek naozaj páčil.“

Zuzana Pavlíková je okrem iného miestna kronikárka. Od starostovej kancelárie je to k nej na skok. Zbehnete dolu schodmi, vyjdete von, zabočíte k dverám, potom dlhou chodbou a už ste v knižnici. Ukázala nám všetky výstrižky z novín a časopisov, ktoré starostlivo odkladá.

„Jeho mama bola stelesnená čistota, výnimočne dobrá žena,“ rozpráva kronikárka. „Pochádzala z hrdého rodu Hriskovcov z Očovej. Rinalda spomínala neustále. Môj slávny syn, tak zvykla hovoriť. Môj Rinaldo. Niet sa čomu čudovať, už ako veľmi mladá ovdovela a mala prakticky len jeho. Robievala tkaničky, z ktorých mám doteraz nejaké odložené. A prezývali ju Dajková. Pri každom dieťati sa pristavila, dala mu cukrík alebo žuvačku so slovami – Dajko môj! Aký si mi len peknučký! Aká si mi len peknučká! – Oláhovci boli dobrá a čistotná rodina. Aj Rinaldo vždy chodil upravený, elegantný, v bielej košeli. Ten snáď ani nemal inej ako bielej košele. Ja ho mám dodnes pred očami, ako kráča s husľami v ruke…“

Cvičil šesť hodín bez prestávky

Vo Zvolenskej Slatine býva aj syn Rinaldovho bratanca Ivan Berky. Zostal verný umeleckej sfére, pretože sa venuje drevorezbe. V minulosti sa mu podarilo vyhrať medzinárodný konkurz na vytvorenie pomníka obetiam holokaustu. Netají sa obdivom voči Rinaldovmu majstrovstvu.

„Rinaldo tvoril s otcom nerozlučnú dvojicu. Keď som bol chlapec, chodieval som s nimi na ryby, chytali sme pstruhy. Najmilší mu bol potok Ľubica. Rinaldo sa sem vracal najmä preto, aby si oddýchol od bratislavského veľkoruchu a profesionálneho štýlu života, ktorý viedol. Útočisko teda hľadal doma, v prírode,“ hovorí a ukazuje na fotografiu zo základnej školy, „tu je Rinaldo, tu môj otec, otcova sestra. Rinaldo bol od otca mladší o rok alebo o dva. Pamätám si naňho s uterákom prehodeným okolo krku, sedí na stoličke obkročmo a hrá. Dokázal cvičiť veľmi veľa, aj šesť hodín bez prestávky.“

Šesť hodín… Človeku sa až zakrúti hlava. Ale Ivan Berky sa usmieva. V mysli sa mu vynára známy obraz robustnej muzikantovej postavy. Rinaldove prsty lietajú hore-dole po hmatníku, jeho tvár je zamyslená a na všetky strany sa rozlieha Paganini. Okolo prechádzajú hríbari a s úžasom zostávajú stáť pri dome. Zabudli aj na dubáky, na ktoré si robili chuť. Nestačia sa diviť, čo tento huslista dokáže.

„Zvykli sme sa kúpať v Slatine. Rinaldo povedal – poď so mnou, keď si ľahnem do potoka, voda automaticky stúpne,“ spomína Ivan Berky na muzikantovu schopnosť vystreliť si zo seba samého, „mal veľké srdce a každému bol bratom. Odvtedy, čo zomrela jeho mama, bol u mňa iba dvakrát. A napriek tomu, že to nebolo jednoduché, mal som ho strašne rád a dodnes si ho nesmierne vážim. Rinaldo bol trochu zvláštny, mal detinské sklony, a preto s ním sem-tam bola oštara. Nadránom o tretej ma napríklad zobudil s tým, že má kŕče v nohách a treba mu ich masírovať. Potreboval prosto opateru. No nič z toho nemohlo zmazať môj obdiv voči nemu, voči jeho filozofii a názorom. Hovorieval, myslím, že to bolo aj v jednej filmovej dokrútke, že má rád dve veci – rozprávky a vzdelanie. Rozprávky preto, lebo v nich vždy dobro zvíťazí nad zlom. Vzdelanie vyzdvihoval kvôli tomu, že bez neho je človek slepý a hluchý. Škoda, aj on mohol ako pedagóg vzdelávať a vychovávať množstvo ďalších talentov…“

Namyslených muzikantov uzemňoval hudbou

Juraj Gergeľ, posledný žijúci Rinaldov bratanec, býva s manželkou Máriou na zvolenskom sídlisku Západ. Umeleckú povahu zdedil aj on. A hoci má bližšie k výtvarnému vyjadrovaniu, muzika mu tiež nie je cudzia.

„Ako chlapec som chodil do hudobnej školy, lebo mama ma zapísala na husle. Ale tento nástroj ma neveľmi bavil, preto som hodiny zanedbával. V tom čase totiž leteli gitary, a samozrejme, hneď ma to chytilo. Keď mi mama zomrela, nemal som kam ísť. Brat sa musel starať o štyri deti, a tak si ma zobrala sestra. Bývala v rusovskom kaštieli, ktorý bol v tom čase sídlom SĽUK-u. Muzikanti tu mali prenajaté byty, tanečníci v sálach nacvičovali choreografie. Takto som sa dostal do centra diania a bolo to pre mňa fascinujúce. Videl som Rinalda pri skúškach s orchestrom. Bol prirodzenou autoritou aj vďaka svojmu fenomenálnemu talentu. To, čo iní museli dlhé hodiny cvičiť, on zvládol s ľahkosťou. Keď hral, nevnímal nič a nikoho okolo seba. Celý sa oddal hudbe.“

Z cudziny sa maestro nikdy nevracal s prázdnymi rukami. Originálne americké džínsy, o ktorých sa mladému Jurajovi mohlo dovtedy len snívať, obojstranná bunda, kvalitné struny, fajku pre jedného strýka, špičku na cigarety pre druhého… Ale najväčšmi zo všetkého sa tešili na jeho zážitky, ktoré vedel pútavo vyrozprávať.

„Patril k spontánnym, jednoduchým ľuďom. Nikdy sa nad nikoho nevyvyšoval, s hocikým si podebatoval, aj tomu najposlednejšiemu vedel prejaviť úctu. A hoci do osady zvykli chodiť aj stranícki funkcionári, Rinaldo sa do politiky nikdy nemiešal. Pochlebovanie mu nevoňalo. Mal rád humor a vedel uzemniť aj najväčších chválenkárov. No nie slovami, ale hudbou. Akonáhle sa nejaký chytrák začal naparovať, že s ním pri hre ľahko udrží krok, Rinaldo predviedol svoje majstrovstvo. Chvíľu to s odvážlivcom ťahal v rovnakej tónine, ale odrazu prešiel o stupnicu nižšie alebo vyššie, čo jemu nerobilo problém, a ten chudák bol hneď hotový!

Mnohí muzikanti z okolitých obcí chodievali k Rinaldovi na návštevu, keď sa dopočuli, že zavítal domov. Schádzali sa ako včely na med a najčastejšie s magnetofónom zastrčeným vo vrecku kabáta. – Ááá, Rinaldíno, nemohol by si nám ukázať dajakú cifričku? – Prosíkali. Ale bratranec každého potmehúda prekukol a zo smiechom odvetil. – Ale čoby nie! No vieš čo, radšej to vytiahni von, lebo budeš zle počuť a potom to zle zinterpretuješ…“

Do rozhovoru sa zapojila aj Mária Gergeľová, ktorá prezradila, že Rinaldo bol rovnako vynikajúci kuchár. „Keď prišiel domov, nevarila jeho mama, ale on. Najradšej robil perkelt a halušky a na obed buď pozval celú rodinu alebo nám doniesol ochutnať,“ spomína Jurajova manželka a pán Gergeľ pokračuje: „Bol veľmi čistotný. Bohužiaľ, v tom čase u nás o sprchách nechyrovali. A tak som mu z mliekarenskej kanvy urobil zariadenie na sprchovanie. Dokonca aj s kohútikom. Veľmi sa tomu potešil.“

Juraj Gergeľ na bratranca spomína s láskou. Škoda len, že sa nemohol s Rinaldom naposledy rozlúčiť. „Pôvodne mal byť pochovaný vo Zvolenskej Slatine pri otcovi a mame. Chceli mu vzdať poctu aj všetci muzikanti z okolia,“ dodáva so smútkom v hlase, „jeho rodina sa však rozhodla pre pohreb v Bratislave. Veľmi ma mrzí, že som nemohol prísť, ale bolo to zo zdravotných aj finančných dôvodov.“

Ani jedno oko nezostalo suché

Prvého júna navždy odišiel. Stalo sa tak v deň venovaný deťom. Posledné zbohom mohli dať virtuózovi jeho najbližší, priatelia, kolegovia či nadšenci v bratislavskom krematóriu. Rinaldova rodina sa rozhodla pochovať ho v hlavnom meste kvôli tomu, aby sa mohla starať o jeho hrob.

„Dlho som v sebe pestoval názor, že nikto na svete nemôže napodobniť Rinaldovu hru,“ vyznal sa Ivan Berky, „ale mýlil som sa. Prostredníctvom Igora Danihela som na pohrebe spoznal človeka, ktorý ma veľmi prekvapil. Je ním Milan Olšiak. Bol trinásť rokov Rinaldovým žiakom a dnes pôsobí na konzervatóriu v Banskej Bystrici ako pedagóg. Videl som a cítil, že tento človek hral Rinaldovi z úcty. Spolu s ďalšími hrali a plakali. Plakali, ani slzy si nemohli utierať. Bolo to veľmi dojemné a verte tomu, že ani jedno oko nezostalo suché. Pripojila sa aj kompletná kapela Diabolských huslí, ktorá zahrala ľudovú pieseň Čierna zem, čierna zem a Cigánsky plač. Veľkú zásluhu na pohrebe má Anina Botošová, dcéra Jána Berkyho Mrenicu, ktorá Rinaldovi veľmi pomohla aj počas života. Postarala sa o to, aby rozlúčka s ním bola dôstojná - taká, akú si zaslúžil.“

Starosta Juraj Kováčik bol tiež odprevadiť virtuóza na poslednej ceste. "Viete, poviem to po starom. Cigáň má svoju dušu a vie ju aj otvoriť. Hudobníci vložia do rozlúčky všetko, cítiť z toho kamarátstvo, priateľstvo… Na slávnostiach sú vynikajúci, ale na pohreboch neuveriteľní. Človeku až chodia po chrbte zimomriavky. Na takom pohrebe totiž nehrá muzika, ale doslova duša zosnulého človeka…“

Anna SALVOVÁ

Najčítanejšie na My Zvolen

Inzercia - Tlačové správy

  1. Blíži sa najväčšia investičná konferencia roku 2022
  2. Hotely, strava, pláže, služby. Aká je dovolenka v Punta Cana?
  3. Niektorí ľudia nemajú pracovné návyky. Ako dlho trvá zmeniť to?
  4. Pre úsmevy všetkých detí: Mikuláš prinesie prekvapenia aj online
  5. Vedeli ste, čo všetko kryje poistenie nehnuteľnosti?
  6. Zarábame milióny, no jachtu na Malorke nemám
  7. Novinka: Počúvajte podcasty úplne bez reklamy v apke SME
  8. Po pohlavnom styku by sa ženy mali čo najskôr vymočiť. Muži nie
  1. Tesco pokračuje v raste, otvára dve nové predajne
  2. Adios, smetiaky! Tento domáci kompostér mení odpad na substrát
  3. TESCO pokračuje v raste.Otvorilo predajňu v Kysuckom Novom Meste
  4. Štátne rezervy uvedú nový systém pomoci v krízových situáciách
  5. 7 prekvapení, ktoré prináša bývanie v Helenkách
  6. Hotely, strava, pláže, služby. Aká je dovolenka v Punta Cana?
  7. eTabletka - 6 dôvodov pre nákup liekov z pohodlia domova
  8. Wüstenrot predstavuje novinku v poistení majetku W dobrom domov
  1. Po pohlavnom styku by sa ženy mali čo najskôr vymočiť. Muži nie 23 470
  2. Zarábame milióny, no jachtu na Malorke nemám 6 491
  3. Hotely, strava, pláže, služby. Aká je dovolenka v Punta Cana? 4 750
  4. Vo Zvolene otvorili prvé zelené obchodné centrum na Slovensku 4 304
  5. Niektorí ľudia nemajú pracovné návyky. Ako dlho trvá zmeniť to? 2 830
  6. Plavky namiesto bielych plášťov. To sú doktori budúcnosti 2 825
  7. Novinka: Počúvajte podcasty úplne bez reklamy v apke SME 2 554
  8. First moment dovolenka: letný oddych so zľavou do 35 percent 2 028

Blogy SME

  1. Anna Miľanová: Život pod hladinou i hlbinách vôd Zeme... 2022
  2. Ľubica Hlinková: ČO SA BABE CHCELO, TO SA BABE PRISNILO !
  3. Martin Sústrik: Okno do blackoutu
  4. Irena Šimuneková: Vrchhora a Michalov vrch
  5. Kristína Jakubičková: Ako sa žije "rozmaznávanej" žene
  6. Roman Daniel Baranek: Oprášené predstavenie Rigoletto v SND, alebo príjemné prekvapenie na piatočný večer.
  7. Peter Maroncik: Už sa zase liahnu, komančovia
  8. Janka Bittó Cigániková: Mladí SaS sú najlepšou mládežníckou politickou organizáciou na Slovensku, pridať sa môžeš aj ty
  1. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia 11 452
  2. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX 6 458
  3. Ján Valchár: Ukrajinci zmasakrovali ruských vojakov - no a čo? 5 349
  4. Věra Tepličková: Tak Sme rodina, alebo nie sme rodina? 4 805
  5. Ľuboš Vodička: Železnica na Slovensku: Myjavský viadukt 3 227
  6. Ján Valchár: 9 mesiacov štvordňovej operácie (a najlepšia investícia histórie). 3 173
  7. Michael Achberger: 7 tajných tipov na chudnutie: malé zmeny, veľké výsledky 2 970
  8. Jana Melišová: V závoji hmly 2 884
  1. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  2. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  3. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  4. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom
  6. Jiří Ščobák: Chcete výborný seriál s nestandardním příběhem? Chcete krásnou herečku a herce, kteří umí hrát? Teplo lidské duše? Strašidelný zámek a psychiatrii?
  7. Jiří Ščobák: Porazíme infláciu? Ako vznikla, kto za ňu môže a ako ju riešiť?
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 50. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 2/3, prvý polrok 1929
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Zvolen - aktuálne správy

Mestský úrad v Detve.

Novému vedeniu pripravili mnohé investičné akcie.


SITA 8 h

Výber TOP športových správ z regiónov.


25. nov
MY | TOP správy z regiónov

Prečítajte si výber TOP správ z regiónov.


25. nov

Mestskí policajti muža zadržali.


ROS 25. nov

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Blogy SME

  1. Anna Miľanová: Život pod hladinou i hlbinách vôd Zeme... 2022
  2. Ľubica Hlinková: ČO SA BABE CHCELO, TO SA BABE PRISNILO !
  3. Martin Sústrik: Okno do blackoutu
  4. Irena Šimuneková: Vrchhora a Michalov vrch
  5. Kristína Jakubičková: Ako sa žije "rozmaznávanej" žene
  6. Roman Daniel Baranek: Oprášené predstavenie Rigoletto v SND, alebo príjemné prekvapenie na piatočný večer.
  7. Peter Maroncik: Už sa zase liahnu, komančovia
  8. Janka Bittó Cigániková: Mladí SaS sú najlepšou mládežníckou politickou organizáciou na Slovensku, pridať sa môžeš aj ty
  1. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia 11 452
  2. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX 6 458
  3. Ján Valchár: Ukrajinci zmasakrovali ruských vojakov - no a čo? 5 349
  4. Věra Tepličková: Tak Sme rodina, alebo nie sme rodina? 4 805
  5. Ľuboš Vodička: Železnica na Slovensku: Myjavský viadukt 3 227
  6. Ján Valchár: 9 mesiacov štvordňovej operácie (a najlepšia investícia histórie). 3 173
  7. Michael Achberger: 7 tajných tipov na chudnutie: malé zmeny, veľké výsledky 2 970
  8. Jana Melišová: V závoji hmly 2 884
  1. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  2. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  3. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  4. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom
  6. Jiří Ščobák: Chcete výborný seriál s nestandardním příběhem? Chcete krásnou herečku a herce, kteří umí hrát? Teplo lidské duše? Strašidelný zámek a psychiatrii?
  7. Jiří Ščobák: Porazíme infláciu? Ako vznikla, kto za ňu môže a ako ju riešiť?
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 50. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 2/3, prvý polrok 1929
SkryťZatvoriť reklamu