Ján VRBICKÝ hovorí: „Niekedy treba urobiť radikálny rez a zmeniť život. Futbal som vymenil za parašutizmus...“
Voľný pád je krátky okamih. A (vraj) neuveriteľný pocit. Ján Vrbický, inštruktor parašutizmu, hovorí: „Niekedy treba v živote urobiť radikálny rez a zmeniť to, čo bolo. Nájsť si niečo nové... Tak som to v čase, keď som odišiel od futbalu, spravil. Byť vo vzduchu, to je niečo, čo vyčistí hlavu a stres je preč. Keď som sa rozhodol pre tento šport, bola to dobrá voľba. Všetko sa z človeka vyplaví. Ak to urobí raz, dvakrát, trikrát, dokáže si ten pocit dokonale vychutnať...“ Parašutizmus. Čo to vlastne je? Dostávam odpoveď celkom prostú: „Jednoducho skáčem z lietadla. A najradšej mám voľný pád“.
Byť vlastným „majstrom sveta“
Človeka v živote čakajú skúšky. Ostré – a často bolia. Ak ich dokáže zlomiť, je svojim vlastným majstrom sveta. Každý má strop. Miesto, ktoré nedokáže prekročiť. Môj bod je jasný. Nedokázala by som vyskočiť z lietadla a otvoriť si padák. Raz sa mi snívalo, že lietam. Úžasný zážitok. Aj tak mám blok, ktorý hovorí: toto nevieš! Ján Vrbický je muž, ktorý si to bežne užíva v priestore medzi nebom a zemou. Hovorí, že je to ľahké. Roky robil futbal. „Pri futbale som mal stále modriny, úrazy... A teraz je to v pohode. Mal som oveľa viac zranení ako teraz, pri parašutizme. Ani neviem, či sa počas rokov, ktoré robím tento šport, niekomu niečo stalo.“
Každý má svoj strach
Vraj bol dobrý a rýchly futbalista. Dnes sa smeje: „Zamenil som jeden šport za taký, nuž, neveľmi „príbuzný“... Odmalička sme s bratom vyrastali na letisku. Rodičia robia parašutizmus hádam odjakživa. Možno preto ma to až tak nelákalo. Asi som musel dozrieť, aby ma to pritiahlo. Mal som 23, keď som si skok z lietadla prvý raz vyskúšal...“
Hovorí: „Čím som vyššie, tým je to lepšie. Pokiaľ sa dá dýchať.“ Bežne sa skáče zo 4 tisíc metrov bez kyslíka. Vo väčšej výške potrebujete dodať „vzduch“ kyslíkovým prístrojom. „Pre mňa už klasické zoskoky nie sú zaujímavé. Výšku potrebujem...“ Pátram, či by som – čisto teoreticky – potrebovala špeciálne oblečenie. Vraj stačia trenky a tričko. Alebo môžeš vyskočiť aj holý, ak sú ti jedno reakcie publika pri dopade. ,Jednoducho padáš – 180 – 200 kilometrovou rýchlosťou. Padák sa otvára v štandardnej výške. No a väčšinou sa naozaj otvorí.
Ako sa zachrániť, keby „horelo“?
Alfou a omegou príbehu je rozhodnutie vyskočiť. Nie je lepšie nepripraviť sa a robiť veci intuitívne? „Záleží na človeku. Niekto má blízko k adrenalínovým športom. Máme v klube ľudí, ktorých takéto veci extrémne nevzrušujú. Neberú to ako koniec sveta. Je to silný zážitok, ale zvládnu to úplne v pohode. Na iných vidno strach. Ale každý, ktorý ide na prvý zoskok, sa bojí. Dnes sa dá už skákať v tandemoch, sú aj iné spôsoby ako eliminovať strach, ale pocit z neznámeho stále je. Počas rokov, ktoré tento šport robím aj ako inštruktor, sa stalo raz, možno dvakrát, že ľudia pred zoskokom cúvli. Neurobili posledný krok – a ľutovali to. Z technického hľadiska to nie je nič zložité, asi ako keď sa hodí vrece zemiakov. Všetko je zabezpečené. Zo zeme sme v spojení vysielačkou, na záložnom padáku je špeciálny bezpečnostný systém... Tí, ktorí to robia dlho, považujú tento šport za bezpečný,“ hovorí Ján Vrbický.
Nemôžete si skočiť len tak. Najprv vás čaká príprava – niečo ako výcvik v autoškole, ale v úspornejšom čase. Inštruktor parašutizmu priznáva, že výcvik je skôr varovaním pred nástrahami, ktoré by sa mohli stať. Vďakabohu je to väčšinou iba teória. Vysvetlia vám, čo vám hrozí, čo vás čaká, ako sa otvára padák...A ako si máte poradiť v mimoriadnych situáciách. Nuž a zachrániť sa, keby „horelo“. Najhoršie boli okrúhle padáky, pri ktorých ste mohli skončiť v korune štvormetrového stromu. Netuším, ako by som zliezla, v lezení po lane som nikdy nemala plný počet bodov. Dnes, keď sa používajú iné typy padákov – krídlové - sa viete správne nasmerovať na bod pristátia. Ak nastane situácia, v ktorej treba poradiť, aj človek v strese zapne „radary“ a spomenie si na dobré rady. V lietadle je ten, kto do poslednej chvíle dáva pozor, aby parašutista mal všetko v poriadku. A na vás záleží, ako si to užijete. Inštruktor zo zeme je s vami stále v spojení a komunikuje. Vy s ním nie. Však čo mu poviete – bojím sa?
„Otvorenie padáka nie je problém, horšie je pristátie“, konštatuje Ján Vrbický. „Vždy sa musí pristávať oproti vetru, do vymedzenej plochy, pred pristátím urobiť správne manévre. Ak je padák otvorený, jedinou úlohou človeka je, aby správne pristál. Keď je vo vzduchu prvý raz, nerozmýšľa nad tým, ako je tam krásne. Ale skúsený parašutista si to vie užiť. Je to ako v autoškole, tiež si človek prvý raz nevychutná jazdu.“
Robiť to ako „profík“ nie je maličkosť
Okrúhle padáky nahradili krídla, ktoré lietajú tak trochu ako lietadlo. Tie okrúhle ešte využívajú vojaci – „prepadové komandá“, aby sa rýchlo a presne trafili do cieľa. V civilnom sektore sa už nepoužívajú. Krídlom si môžete vychutnať let a riadite ho dvomi šnúrami. Platí pravidlo: v každej situácii zachovať chladnú hlavu. Ján Vrbicky sa smeje, že v bežnom živote mu chladná hlava nehrozí. Pri skákaní áno: „Keď nejde o život, nejde o nič a tu o život ísť môže. Takže som chladnokrvný a rozmýšľam...“ Nie je to hra o guličky. V žiadnom slova zmysle. Dokonca je aj finančne náročná. Pýtam sa, či je medzi padákmi cenový rozdiel ako medzi autami alebo topánkami... „Stoja maximálne do 250 tisíc. Kvalita sa líši dizajnom, možno trochu materiálom, ale v praxi veľký rozdiel nie je. U nás sa padáky nerobia, vyrábajú sa v Čechách, najväčším výrobcom sú Američania.“
Bláznovstvo, alebo výzva?
Nemusíte mať super fyzičku. Stačí papier od lekára, že môžete absolvovať toto dobrodružstvo. Pre mnohých je to bláznovstvo, pre iných výzva, pre ďalšieho súčasť života. „Je to spôsob, ako sa dostať zo stresov“, hovorí inštruktor parašutizmu Ján Vrbický a zdá sa, že vie, o čom tento adrenalín je. Vyvetrá vám hlavu. Vyfúkne z nej chmúrne myšlienky. Uľaví sa vám na duši. Čo chcieť viac?
Voľný pád je len krátky okamih
Pre parašutistu je najúžasnejšou vecou voľný pád. Ťažko si ho predstaviť. Môžete sa pri ňom so svojou mamou (ak, samozrejme, je tiež parašutistka), držať za ruky a dať jej pusu. A spraviť salto. Alebo čokoľvek, čo sa dá robiť vo vzduchu, kde si môžete polietať okolo seba bez otvoreného padáka. V rýchlosti okolo dvesto kilometrov. V špeciálnej kombinéze naberiete podstatne väčšiu rýchlosť. Ak som pochopila dobre, minimálna výška pre skúseného parašutistu na otvorenie padáka je 600 metrov, pre bežného smrteľníka dvojnásobok. To ostatné je pád vo vzduchu, okamih, keď sa otestujete. Lietadlo, z ktorého vyskočíte, vraj nemá dvere, kto by ich v rýchlosti okolo 90 km aj otvoril? Sú i lietadlá s inou, podstatne razantnejšou rýchlosťou pre výskok parašutistu, takže to očovské je vlastne pohodlný a pokojný komfort pre začiatočníkov. Ak sa trafíte, môžete pristáť na molitanovom doskočisku ako do perín. V dobrých podmienkach sa dá na padáku pristáť celkom presne, čo robí aj Ján Vrbický na medzinárodných súťažiach. „Skúsených parašutistov nezaujíma lietať na padáku. Padák je na to, aby sa človek bezpečne dostal na zem. Voľný pád, to je relatívne krátky okamih, keď môžeš padať dole hlavou, hore hlavou... Padáme vedľa seba, ale keď vieme ovládať ruky, nohy, telo, dokážeme sa orientovať vo vzduchu, ako keby sme sa na ňom kĺzali. Treba vedieť zvládnuť telo, aby človek nepadal v kotrmelcoch...“
Kedysi v tomto športe dominovali muži, dnes si mnohé úspešné ženy, podnikateľky, manažérky potrebujú vyventilovať problémy. Aj ženy majú odvahu vykročiť do neznáma.
Aké je „lietať“? Každý to dokáže?
Ján Vrbický je inštruktorom lietania v Aeroklube Očová. Tento džob mu prischol v rámci rodovej línie. A našiel sa v ňom. Reprezentuje Slovensko na medzinárodných súťažiach, ale vie, že z tejto branže nezbohatne. Baví ho to. Tuším, že je jedným z mála ľudí, ktorí by dokázali prekonať môj strach z výšky. Možno. Lebo strach je niekedy pánom Pravým. No určite je prvým človekom, pri ktorom som zauvažovala, aké je to „lietať“. A skočiť do neznáma len tak, pre radosť.
Jaroslava BADÁNIOVÁ
