Článok pokračuje pod video reklamou
Zvolen – Mobilný telefón stráca svoju primárnu úžitkovú funkciu ako nástroj komunikácie a stáva sa atribútom spoločenského postavenia. K čoraz väčšej závislosti na mobilných telefónoch navyše veľkou mierou prispievajú samotní výrobcovia, ktorí v nich kumulujú stále viac funkcií, napríklad rádio, fotoaparát, diár a pod., nemajúcich s pôvodnou funkciou telefónu nič spoločné. Mobily sa stali pre mnohých nenahraditeľnými. Potvrdila nám to aj
Anna Petrášová: „Najviac využívam mobil na služobné hovory. Vždy potrebujem niečo vybaviť. Aj keď sme ju stretli, mala mobil pri uchu a telefonovala. Tvrdí, že keby nemala mobil, strašne by sa nabehala. Ako to robila predtým, keď sme mali k dispozícii len pevné linky? „Mala som auto,“ smeje sa pani Anna. Mesačne pretelefonuje okolo dvetisíc korún, čo je dosť, ale podľa jej slov peniaze neodzrkadľujú dĺžku a frekvenciu volania. „Manžel pracuje v Írsku a tak telefonáty s ním sú poriadne mastné,“ dodáva na vysvetlenie podnikateľka. Okrem manžela najčastejšie vytáča čísla rodičov, dcéry a zákazníčok. Priznala sa, že SMS správy neposiela často – „Som slepá a keď nemám okuliare, nevidím správu napísať,“ hovorí pani Anna. Okrem telefonovania jej mobil slúži aj ako spojenie s internetom. „Nevedela by som si predstaviť ani jeden deň bez mobilu,“ uzavrela túto tému.
Oveľa šetrnejší pri telefonovaní je Imrich Csáki. Mesačne vraj prevolá len 60 korún. „Telefonujem len v súrnych prípadoch, najčastejšie manželke. Máme v rodine tri mobily a účty za ne si striehneme. Keď chcem volať, tak si dopredu premyslím čo poviem a potom to rýchlo vysypem,“ dáva radu, ako na to. Najdlhší jeho telefonát trval vraj len päť minút. Bez mobilu by pán Imrich vydržal aj dva dni, nebol by to pre neho veľký problém.
V rodine Ostrihoňovcov je Adam najmladším členom, no napriek tomu si účty za svoj mobilný telefón platí sám. „Platím ich z peňazí, ktoré dostávam od rodičov ako vreckové. Musím si preto dávať pozor, koľko pretelefonujem,“ hovorí, no napriek tomu rozhovory s kamarátom Mišom, ktoré sú najčastejšie, vraj trvajú aj päť minút. Mesačne Adam pretelefonuje šesťsto korún. Na otázku, či si vie predstaviť jeden deň bez mobilu, sa len zasmeje: „Viem, často sa mi stáva, že ho doma zabudnem.“ Informácia, že už v dnešnej dobe sú ľudia, ktorí sa zo závislosti na mobilnom telefóne musia liečiť, ho prekvapila. „Ešte som o tom nepočul, ale mne to nehrozí,“ hovorí Adam.
J. SACHVARZBACHEROVÁ
