Za pár dní šiel na operačný stôl. Dva dni pred termínom operácie dostal silný žlčníkový záchvat. Bolesti mu stlmili infúziou. Žlčník mu operovali naraz s hrtanom. Najskôr žlčník a hneď na to, bez ďalšej narkózy, hrtan. Problémy však neustávali. Po troch mesiacoch putoval na operačný stôl znova. O tom, že mu v hrdle natrvalo zostane otvor, sa dozvedel až po operácii. Bol to šok pre všetkých. Pre neho, pre jeho manželku, aj pre jeho deti.
Tracheotómia, čo je odborný názov pre otvor do priedušnice, mu zrejme zachránila život. Má zachrániť pred zadusením a lekári sa zrejme až počas operácie rozhodli, že je to jeho jediná šanca na prežitie. Nádor totiž neustúpil. Pri zákroku mu lekári odstránili hlasivky a prerušili dýchacie cesty. Odvtedy nemôže rozprávať. Nie je nemý, je to však iba chrapľavý šepot, ktorý sprevádza dunivá odozva v hrudníku. Zvuk pripomínajúci prelievanie benzínu v bandaske. Takmer deväť mesiacov po operácii, strávil ich v nemocnici, nerozprával vôbec. Ak niečo chcel, napísal na papier. „Šla som ho navštíviť asi na piaty deň – do martinskej nemocnice, tam ho operovali,“ hovorí jeho manželka. „Pohľad naňho bol srdcervúci, neprajem nikomu, aby takto dopadol. Bol samá hadička. Odchádzala som odtiaľ s plačom a to mi ešte dali tabletku na upokojenie. Spočiatku nemohol ani normálne jesť. Mohol iba mixovanú stravu a tú mu podávali hadičkou cez nos. Po deviatich mesiacoch ho prepustili na dva týždne domov, potom sa do nemocnice ešte na mesiac vrátil: naučiť sa rozprávať – ako bruchovravec.“
Do práce sa už vrátiť nemohol. Ján Tuček si myslí, že ochorenie mu spôsobilo prašné prostredie a olejové výpary v železničných opravovniach. Lekári mali iný názor: fajčenie. „Nevyfajčil som viac ako desať cigariet denne,“ hovorí, „no keby uznali, že sú to dôsledky z pracoviska, museli by mi platiť.“ Po návrate domov bol psychicky na dne. Svet sa mu zrútil. Dýchanie mu stále spôsobuje problémy. Výkyvy počasia mu strpčujú život. Ochorenie ho obmedzuje vo všetkom. Nechce do spoločnosti, nemôže jesť všetko to, čo mal predtým rád. „Keď sa vrátil, takmer rok nevyšiel von. Stále zavretý doma pozeral von z okna. Upadol do totálnej apatie, o nič sa nezaujímal. Neprečítal si noviny, nejedol. Chodila som vtedy ešte do práce a hoci som mu vždy nachystala, ani sa toho nedotkol. A tak som musela vždy na polhodinu cez obed dobehnúť domov; zohriať mu jedlo a posedieť si s ním, kým sa nenajedol. Keď začali fungovať samoobsluhy, začal chodiť aspoň na nákupy, každý však naňho zízal, vypytoval sa. Aj teraz sa každý obzerá, keď sa niekde rozprávame.“
Ján Tuček priznáva, „aj deti na ulici sa mi smiali. Spočiatku som im chcel dohovoriť, ale čo narobíte, deti tomu nerozumejú,“ dodáva smutne. Život je preňho utrpením, nad vodou ho držia iba deti a vnúčence. A, samozrejme, manželka. „Keby jej nebolo, neviem, ako dopadnem. Máloktorá žena by vydržala takú záťaž. Ďakujem jej za všetko. Za trpezlivosť, porozumenie. Známy mal tiež rovnaké ochorenie ako ja, jeho však manželka opustila. A on už nežije.“
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
Foto: autorka
