Turistom sem-tam aj zaspievam, prezrádza známy muzikant Ján Stríž.
Prečo siahli po pltiach a krňačkách, ktoré v minulosti slúžili ľuďom na uľahčenie ťažkej práce v lesoch, no dnes sú vyhľadávanou atrakciou? „Sme starí manželia a tak sme siahli po starých veciach,“ hovorí známy vtipkár Ján Stríž. Pravda je skôr taká, že rieky splavuje už dvadsať rokov a ku svojej záľube priviedol aj svoju ženu. „Zatiahol som do toho aj manželku, aby nesedela doma sama a len na mňa nečakala. Teraz medzi pltníkmi ako žena vyniká,“ hovorí Ján, no manželka Marika mu oponuje: „Na pltníctvo ma nahovoril trochu manžel, trochu to bolo aj moje rozhodnutie. Keď už chodím na krňačky, tak budem aj na plte.“
Aj pltník sa môže okúpať
Viac „doma“ sa cítim na krňačkách, lebo keď z nich spadnem, tak ma na tom mieste nájdu. Keď spadnem do vody, tak ma už nájsť nemusia.“ Hoci posledné slová vyslovuje Marika ako žart, predsa len majú aké-také opodstatnenie. Pri vlaňajšom splavovaní Hrona jej zostala vo vode šprica (palica, ktorú pltníci používajú na odrážanie – pozn. red.). „Plavili sme sa blízko pri brehu a chcela som plť odstrčiť. Zapichla som špricu do vody, ale nedala sa vytiahnuť. Musela sa dostať medzi dva kamene. Rýchlo som ju pustila, lebo inak by som na nej zostala viať ako zástava. Neskôr sme ju chceli vytiahnuť, ale ani z brehu to nešlo. Zostala tam zapichnutá. Až pri prvom tohtoročnom splavovaní sme zbadali, že ju na jar zobrala veľká voda,“ spomína Marika a k jednej historke pridáva hneď aj druhú. Aj tá je dôkazom, že i pltník sa môže ľahko ocitnúť vo vode. „Spúšťali sme plť na vodu a jeden pltník stál vzadu na plti. Držala som lano a z brehu som ho popúšťala až dovtedy, kým sa nezaseklo na kríku. Pošklbla som ním a skoro som pltníka vykúpala. Kričal na mňa čo to robím, ale len som mu zakričala naspäť, že chcem, aby sa trochu namočil, aby bolo vidno, že sme od vody.“
Marika Strížová ukormidluje plť plnú ľudí bez problémov. Foto: J. KROŠLÁK
Na „šoférovanie“ plte treba vodičák
Pre turistov, ktorí si chcú prezrieť krásy nášho kraja je splavovanie na plti podľa manželov Strížovcov celkom bezpečné. Veď aby mohli prevážať aj cudzích ľudí, museli absolvovať náročné skúšky. „Sú to normálne vodičáky,“ hovorí Marika a aby získali preukazy, museli sa prelúskať množstvom odborných otázok o motorových člnoch, plachetniciach, zvukových signáloch, o spôsoboch predbiehania či o označovaní plavebnej dráhy. S preukazom v ruke však teraz môžu viesť akékoľvek plavidlá do dvadsať metrov v rámci Európskej únie. „Nepočítame s tým, že sa na pltiach vyberieme až do mora, ale možno si nás niekto všimne a pozve nás na prázdniny šoférovať jeho motorovú jachtu,“ vtipkuje Marika a manžel tiež s humorom sebe vlastným dodáva: „Ale máme tu ťažký biznis a ten neopustíme. Musíme ho dať do povedomia, aby sa splavovanie úseku medzi Banskou Bystricou a Zvolenom stalo súčasťou návštevy tohto regiónu.“ Na spomínanom úseku pltníci vraj poznajú každý kameň. Splavovali ho, keď bola v Hrone malá voda a urobili si značky tam, kde sú kamene, kde treba prejsť z jednej strany rieky na druhú. Keďže plť je široká dva a pol metra, musia nájsť takú cestu, aby bezpečne doplávali do cieľa. Skúsenosti Strížovcov zradili práve na pretekoch. „Obchádzali sme nebezpečné miesto a nedostali sme sa do prúdnice. Aby sme nenarušili preteky, museli sme ísť mimo fotobunku a zostali sme visieť na kameni. Nezostávalo nám nič iné, len vliezť do vody, rozhojdať plť a dostať ju späť na vodu,“ spomína Ján. Väčšinou sa však počas splavovania stretávajú len s príjemnými zážitkami. K takým patrilo aj romantické požiadanie o ruku. Jeden z cestujúcich priamo počas plavby dal takto svojej vyvolenej najavo svoje city. Ktovie, či sú ešte spolu.
Zadný pltník keruje, predný obhliada a obkecáva
Marika je útla žena, no napriek tomu tvrdí, že ukočírovať plť plnú ľudí nie je pre ňu až také náročné. „Som útla, ale silná. V minulosti som robila vrcholový šport. Šesť rokov som bola v štátnom lyžiarskom mančafte a čo som si tam natrénovala, z toho teraz žijem,“ hovorí. Ako manželia prezradili, plavbu sa snažia turistom spríjemniť informáciami o pamiatkach a prírodných krásach územia, ktorým prechádzajú. „Sem - tam pomedzi výklad aj zaspievam ľudové pesničky. Už mám rozdelené, v ktorom úseku ktorú pesničku zanôtim,“ vysvetľuje Ján Stríž priebeh plavby. Rečník stojí na plti vpredu a okrem toho, že zabáva cestujúcich, vyhľadáva najlepšiu cestu pre plť. Zadný pltník podľa jeho pokynov plť keruje. „Na zadnom pltníkovi najviac záleží, ako plavba dopadne, ten predný len obhliada a obkecáva,“ zľahčuje Marika. A čo si myslia o nej ľudia, keď ju vidia kormidlovať plť so štricou v ruke? „Neviem čo si myslia a je mi to aj jedno,“ hovorí a Ján ju dopĺňa: „Myslia si, že tú palicu má na mňa. Preto medzi nami sedávajú aj ľudia.“ To, čo zostáva pred turistami zväčša ukryté, je spúšťanie plte na vodu. To vraj patrí pri práci pltníkov k tým náročnejším úlohám. „Pred prvou tohtoročnou oficiálnou plavbou sme spúšťali plte na vodu. V tej oblasti vyklčovali porast a keďže bola predtým veľká voda, naplavila na breh povyvracané konáre. Ktorý pupkatý chlap by ich popreskakoval?! Padlo to na mňa. Dostala som do ruky lano a pekne som preskakovala, kým sme nespustili plte na vodu. Nebolo to ľahké, zostal mi aj poriadny mozoľ na vyvalenom palci. Chlapi sa stihli pred plavbou aspoň vycikať, len ja som nemala kedy, ani kde. Celú cestu som tŕpla, či to vydržím,“ spomína Marika.
J. SCHVARZBACHEROVÁ
