Nájsť v marci osikovca, to už vyráža dych

Čo je paradoxné, stalo sa tak na jeho obľúbenej lyžovačke, teda v čase, keď všetci hubári povinne oddychujú. „V nedeľu, 5. marca som si bol zalyžovať na Šachtičkách. Bolo to blízko vleku, neveril som vlastným očiam. Objavil som dvoch osikovcov, od seba vzdialených asi meter. Odfotil som si ich mobilom a nechal tam, nech sa potešia aj ostatní. Stáva sa, že človek nájde v novembri a aj v decembri jesenné hríby, ale nájsť v marci, počas tuhej zimy, najkrajší hríb jesene?“ čuduje sa Ján Lichý.

Na huby chodí do Hrochote, odkiaľ pochádza jeho manželka a majú tam chalupu. Raritou je, že už 25 rokov vždy vyráža na to isté miesto a vždy sa vracia s „úlovkom“. Ktoré to presne je, neprezradil. Pracuje, takže chodieva len v poobedňajších hodinách, zväčša utorky a piatky. Domov ide za tmy a nikdy nepríde naprázdno. Každý rok sa môže pochváliť nejakým exemplárom. Medzi tie posledné patrí hríb smrekový, ktorého klobúk mal priemer 27 centimetrov. Dokonca na jednom mieste raz našiel takmer 30 hríbov. Najprv sa s nimi pokorne „porozprával“ a až potom sa z nich tešil.

Huby suší a zavára. Na vynikajúcej kapustnici si pochutí celá rodina, či už počas vianočných alebo veľkonočných sviatkov. „Vraví sa, že dobrý hubár, keď nájde prvého dubáka, mal by si dať hneď za štamperlík pálenky,“ smeje sa J. Lichý. Ten by si bol určite dal aj vtedy, keď v lese stretol medvedicu s dvoma mladými. „Bolo to už dávnejšie. Večer, keď som sa vracal z húb, iba som začul, ako na mňa kričia poľovníci. Myslel som si, že ma zdravia. Až potom som sa dozvedel, že tam celý týždeň, večer čo večer, striehnu na medvedicu, pozorujú ju a filmujú. Dali jej tam aj návnadu, nejakú potravu. Našťastie, nič zlé sa nestalo. Vidíte, čo všetko človek zažije na hubách,“ vraví J. Lichý.