Bál sa, že ho zabijú

Domaníky – Lupičov zrejme prilákalo svetlo. Kým v okolitých domoch všetci spali, u pána Pavla sa svietilo. „O pol jednej v noci som bol ešte hore. Počúval som v rádiu Nočné dialógy,“ začína svoje rozprávanie Pavel Kollárik z Domaník. Sedel pri sporáku na drevenej debničke a počúval tranzistor. Odrazu sa otvorili dvere. Starý pán sa obzrel a uvidel dvoch chlapov. Na hlavách mali tmavé kukly. „Pomyslel som si – to je čo?“ pokračuje dôchodca. V momente sa mu dostalo odpovede. Jeden z mužov podišiel k nemu a spýtal sa: „Ty čo tu driemeš?“ Keď im povedal, že nedrieme ale počúva rozhlas, pokračoval k veci: „Prišli sme pre peniaze!“ Pán Pavel im povedal, že peniaze doma nedrží – ukladá ich do banky. Vyšší z dvojice na to nedbal, pristúpil k dôchodcovi a strhol ho na dlážku. Ten spadol na kolená a muž mu pritlačil hlavu na zem. Začal kričať, no násilník sa mu snažil zapchať ústa handrou. Pán Pavel si ich bránil rukou. Druhý – nižší zatiaľ vbehol do druhej izby a prehľadával skrine. Komunikácia s prvým mužom pokračovala ďalej. Pýtal sa na peniaze, vyzvedal, kde má starý pán peňaženku. Povedal mu, kde je, no kým ju našiel, všetko poprehadzoval v zásuvkách kutáčom, ktorý od začiatku držal v ruke. Z peňaženky vybral sto korún. Na ďalšie naliehanie mu dal starček ešte aj dvesto korún, ktoré mal vo vrecku nohavíc. Pán Pavel prežíval ťažké chvíle. Nevedel, čo sa bude diať ďalej. Netušil, aký plán majú lupiči. Bol im vydaný napospas, nemal šancu ubrániť sa presile dvoch mladých mužov. „Pravdaže som sa bál, najmä keď som mu videl v ruke kutáč. Neudrel ma, no chodil s ním po miestnosti. Keby ma s kutáčom poobšíval, mohol ma aj zabiť,“ priznáva krutú realitu Pavel Kollárik. Obaja muži zmizli tak rýchlo, ako sa objavili. Ešte predtým si vypýtali kľúč od dvojkrídlových dverí a pri odchode ich zamkli. Starký vedel, že to nebude problém, zvnútra sa predsa dvere dajú otvoriť. „Chcel som vybehnúť za nimi, no bál som sa. Čo ak čakajú? A tak som sa radšej najprv pozrel cez okno. Jedného som zbadal pred bránou. Cúval k mostíku a potom bežal cez cestu smerom k zastávke. Viac som ich nevidel,“ dodáva. Okrem tristo korún zmizli ešte dve tisícky, ktoré mal ukryté v skrini v obleku. Inak nič.

Lúpež sa našťastie obišla bez zranení. Pavel Kollárik bol z prepadnutia celý šokovaný. O štvrtej nadránom sa mu podarilo zaspať. Potom poupratoval a zavolal políciu. „Nemohol som sa pozerať na tie rozhádzané papiere,“ hovorí. Na mužoch si nevšimol nič výnimočné. Jeden bol vraj vyšší a druhý nižší. Takéto svedectvo policajtom neveľmi pomôže v odhalení lupičov. Možno sa však nájdu svedkovia, ktorí si všimli podozrivých mužov pohybujúcich sa po polnoci v Domaníkoch. Možno. „Policajná vyšetrovateľka mi povedala, aby som sa nebál, že mi peniaze nájdu. Ja som jej odpovedal, že nepotrebujem ani tie peniaze, len nech sa také niečo už nezopakuje,“ dodáva sedemdesiatročný dôchodca.

Milan SUJA

O peniaze neprišiel prvýkrát. Ešte pred rokmi, keď chodieval do roboty, nechával kľúče v „hodinách“ – v skrinke s elektromerom. Tak si zvykol a nebol jediný. „Nenechával som si doma veľa, tak desať - dvanásť tisíc,“ hovorí Pavel Kollárik. Jedného dňa si peniaze počítal a zistil, že mu tisícka chýba. Dom však našiel zamknutý a chýbala iba tisícka... Nuž, presvedčil sám seba, že sa asi prerátal. Pochybnosti prišli, keď sa to o mesiac zopakovalo. Napriek tomu neboli dosť silné, aby zmenil svoje návyky. Kľúč dával pri odchode z domu vytrvalo do skrinky. Do tretice už mal istotu. Niekto sa na jeho peniazoch priživuje. Potvrdilo mu to aj zmiznutie peňaženky. Našiel ju – prázdnu. Odvtedy už nosí kľúč so sebou. (ms)