Dve minúty na záchranu!

Pripravte sa. Možno sa to zíde...

Ostrú životnú skúšku prežili mnohí, no málokto si vopred naplánoval a pripravil „balíček záchrany“. Po veľkej povodni v Prahe analyzovali psychológovia problémy ľudí, ktorí túto katastrofu prežili a prišli o všetko. Ich verdikt bol jednoznačný: takmer každý myslel v prvom rade na základné potreby, jedlo, oblečenie, peniaze. Málokto vo chvíľach, keď išlo o život, ratoval rodinné albumy, fotografie, spomienky z detstva. Psychológovia skonštatovali: trauma mnohých ľudí postihnutých touto katastrofou bola strata identity. Peniaze možno zarobiť a jedlo kúpiť. Fotografie, albumy, darčeky, osobné, intímne maličkosti nás spájajú s tým, čo sme žili. Bez nich akoby človek stratil minulosť. Aj mušľa z mora spred dvadsiatich rokov, na ktorú sme sa pozerali každý deň, môže chýbať. Myslieť na to, čo by bolo „keby“, sa možno oplatí. A... Tešme sa z toho, že sa máme večer kam vrátiť a mušľa bude na svojej poličke.

Čo by bolo „keby“?

Máte okamih na rozmyslenie... Kolegov som prepadla s touto otázkou bez varovania. S dôrazom, že ide o život! Na rozdiel od ozajstnej pohromy, ktorá je nekompromisná, sme sa zabavili a v premiére vyskúšali foto samospúšťou fotoaparátu – aby sme boli všetci. Niektorí pri odpovediach trochu zaváhali, iní v tom mali jasno. Výsledok? Osadenstvo redakcie je pragmatické, žiadny sentiment. Jedlo, pitie, oblečenie – a hlavne peniaze. Takže?

Tak toto sme naozaj MY

Ľubica MOJŽIŠOVÁ: V prvom rade by som si vzala všetky peniaze, ktoré doma mám. Doklady – takže kabelku, v nej je celá moja identita. Zrejme aj oblečenie, lebo by to v danej situácii bolo dôležité. Všetko ostatné sa, ak sú peniaze, dá rýchlo kúpiť. Plus veci, ku ktorým mám osobný vzťah, ale to mám takmer k všetkému v mojej domácnosti. Určite by ma mrzelo, keby som prišla o spomienky, tie sa kúpiť nedajú. (Pozn. autorky: určite by si nestihla zobrať všetko, o čom hovorí).

Milan SUJA: Zobral by som si peniaze, lepšia tisícka vo vrecku ako občiansky preukaz. Môžem si vybrať aj iné? Takže: fotoaparát, mobil, jedlo a pitnú vodu. (Pozn. autorky: redaktor sa nazaprie, katastrofu by okamžite nafotil).

Jaroslava SCHVARZBACHEROVÁ: Môjho muža, ale keďže to sa nepočíta, tak doklady, peniaze, ktoré by som mala doma, niečo praktické na oblečenie, jedlo, deku. Keď sa také niečo deje, som splašená, môj muž je praktický a rýchlo by sa zmobilizoval. (Pozn. autorky: Keď vám to doma funguje, netrápte sa. Partner sa postará).

Marek PLANDOR: Domáce zvieratko by malo jednoznačne prednosť pred majetkom. A už by som rýchlo utekal, ratoval si holý život. Ak by mi zostal čas, vzal by som peniaze, ak by som nejaké doma mal, aby som neprišiel úplne o všetko. Vzal by som si aj niečo, čo mi pripomína dôležité okamihy v mojom živote – medaily a športové poháre. Ak by som stihol, tak niečo na oblečenie aby som sa ako bezdomovec mal do čoho prezliecť. Plus hygienické potreby. Iste by som netrepal práčku alebo chladničku. (Pozn. autorky: športové úspechy si chlapi cenia ako oko v hlave).

Milan JANČOVIČ: V tej chvíli by som sa vykašlal na všetky veci, ktoré sa týkajú mojich záľub. Určite by som si v prvom rade zobral jedlo, vodu, možno nejakú fľašu „na predýchanie“ celej situácie. Všetko by som naložil do vaku – takže to je ďalšie, čo by som potreboval. Plus niečo na oblečenie. (Pozn. autorky: mužský pohľad na vec, jedlo je podstatné. Ale bubny by ťažko oželel).

Gabika MORAVČÍKOVÁ: Dôležité je, aby sme boli dobre oblečení, to je hlavné. Zobrala by som jedlo, peniaze, ktoré by sme mali doma, aby bolo aspoň na prežitie. Ale jedlo a oblečenie by bolo pre celú rodinu najdôležitejšie. A určite všetky dôležité doklady, aj poistné zmluvy. Ak by sa dalo, tak auto. (Pozn. autorky: Musela by, pri svojej početnej rodine, zachovať chladnú hlavu. Ale zvládla by to s prehľadom).

Renáta SOTNÍKOVÁ: Tašku, kde mám všetky doklady. Určite kľúčik od auta. V takej extrémnej situácii by som si asi nevzala nič iné, čo mám v byte. Buď by mi zostalo všetko, alebo by som si musela poradiť s tými základnými vecami. (Pozn. autorky: Racionálna a vždy praktická. A bez auta ani na krok).

Andrej KMEŤ: Keďže frajerka sa nepočíta, zobral by som si deku, nožík, zápalky, peniaze a jedlo, aspoň jednu konzervu. A mobil. Som nad limitom, tak musím niečo vylúčiť – namiesto jedla by som si vzal mobil. Domáce zviera nie, pretože mám iba jednu rybičku, ak by bola potopa, ušlo by sa jej veľa vody a prežila by. (Pozn. autorky: Nemyslíte, že je jednej rybičke v akváriu smutno? A neverte, žeby vydržal bez jedla...).

Autorka: Čo by som si zobrala ja? V totálnej panike by som nezachovala chladnú hlavu, nerozmýšľala racionálne, spôsobila by som chaos a vystresovala ostatných. Jednou rukou by som zhrabla psa, ktorý – keďže je malý - je celkom prenosný. Druhou tašku, v ktorej je zmätok, ale podstatné veci, potrebné k môjmu životu. Mobil, lebo ho mám permanentne pod nosom a deku, lebo ju mám na očiach. Vysypala by som do tašky mištičku so šperkami. Aj keď by na nich nik nezbohatol, pre mňa majú cenu spomienok.

Želáme si, želáme vám, nech nás katastrofy a živelné pohromy zďaleka obchádzajú. Hoci – človek nikdy nevie...

Jaroslava BADÁNIOVÁ